
Dlho som rozmýšľala, aký by mal byť môj prvý článok na blogu. Napísala som toho veľa, ale aj tak som to niekoľkokrát zmenila, opravila. Preto som sa rozhodla písať, len slovo za slovom, ako to cítim a ako to naozaj je.
Začala som citátom, ktorý mám napísaný na veľkej ružovej sviečke, ktorú som dostala od mojej sesterničky v deň promócii. Keď som to prečítala, usmiala som sa, ale zároveň som pochopila, že o tom je celý môj krátky, ale o to pestrejší život. Neustále som bojovala za svoje miesto pod slnkom. Bola to sila? Rýchlosť? Myslela som si to! Myslelo si to malé dievčatko, ktoré denne pozeralo do televízora. Myslelo si, že keď bude všade prvé, že vyhrá. V plávaní sa to vyplatilo. A rýchlosť? Áno, bolo rýchle, v rozhodovaní, reagovaní na okolnosti, ktoré život denne prináša. Rýchlo sa zamilovalo, rýchlo to prebolelo, keď sa zasa raz sklamalo.
Ale až dnes som pochopila, že to malé dievčatko sa predsa len trošku mýlilo. Úspech v živote je aj o sile, aj o rýchlosti. Ale nie je to cesta k úspechu, môjmu úspechu. Pochopila som, že ak chcem naozaj v živote niečo dokázať a nie len naprázdno o tom rozprávať, musím byť trpezlivá, vytrvalá a hlavne musím veriť sama sebe. Svojim schopnostiam, svojim vedomostiam, ktoré odmala vštepovali do hlavy- moji rodičia, učitelia na gymnáziu, profesori na vysokej škole. A hlavne vedieť si povedať svoj názor, ktorý je podložený pádnymi argumentmi a vedomosťami. Veriť si, že to dokážem, že patrím do tohto sveta, aj keď som iná- tajomná ale priehľadná, veselá a niekedy aj veľmi smutná. Veď som žena, a malé dievčatko, ktoré chce byť len samo sebou.
Každý z nás denne zažíva víťazstva a sklamania, či už v práci, v rodine, v láske. Každý jeden z nás bojuje o to, aby bol spokojný a šťastný. Niekto ide za tým tvrdo, nepozerá sa za seba a je mu jedno, že padne niekoľko hláv. Ja som človek, ktorý sa denne zamýšľa nad všetkým čo v ten deň urobil. Či to bolo zlé, či som pri tom niekomu ublížila, zranila ho svojimi slovami, správaním, rozhodnutím. Ale takto sa vážne nikam nedostanem. Veď ak by som tak veľmi ubližovala ľuďom, tak by som denne nemala toľko komentárov na facebooku, a priatelia by ma nevolali len tak si pokecať pri kofole. Dvaja milý dôchodcovia vo vlaku, s ktorými som debatovala o politike, živote, cirkvi celé tri hodiny, by mi nepopriali krásny a úspešný život.
Jednoducho žijem tak ako najlepšie viem, aby bolo dobre mne, mojej rodine a najbližším priateľom. Viac už urobiť nemôžem. Aj keď by som veľmi chcela. Musím len trpezlivo čakať a tešiť sa z každého dňa, usmiať sa ráno na seba do zrkadla, aj keď som strapatá. Veď život mám len jeden, tak ho nepremárnim hlúposťami. A mojim každodenným úspechom je, že som sa ráno vôbec zobudila a vedomie, že mám zdravých rodičov, skvelého brata, priateľov do každého počasia a lásku, ktorá mi je veľkou oporou je ten najkrajší a najvačší dosiahnutý úspech mojho života.






