Najskôr mi to vôbec nešlo....
. ...niekedy moje pokusy končili nezaujímavo a nudne... . . ...a niekedy toho zase bolo na mňa priveľa.... . ...všade som videl iba turistov... . . ...tak som sa rozhodol stratiť sa... .
. ...do uličiek kam ľudia nechodia... .
. ...kde odraz sveta strapatí voda... .
. ...strechy prezrádzajú svoj taliansky pôvod... .
. ...a kľudom len občas tíško prešumí gondola... . . ...no a keď som zase našiel hlavný kanál... . . ...bol som už vo svojom rozprávkovom svete príšeriek... . . ...a námorníkov čo hľadajú ostrovy pokladov... . . ...a potom som našiel tú najsamsuper vec... vežu na ktorú sa dá vyliezť...
. . ...zhora je svet najkrajší...
. . ...ani sa nezdá, že celý stojí na vode...
. . ...teda...takmer nezdá...
. . ...a večer som prišiel na to,...
. . ... že niekde pri tom blúdení som celkom zabudol ako som chcel v ten deň fotiť. . . Ale aspoň som sa naučil svoj štýl... nie zastaviť a hľadať fotku, ale zablúdiť ...a ďalej sa uvidí..
Fotené: 11. júna 2008
Benátky
Jeden profesor, ktorého prednášky o kreatívnej stránke fotografie počúvam mi vnúkol takú myšlienku. Keď bol raz v Benátkach, vzal si jeden dosť komplikovný foťák, ktorý treba dlho nastavovať. Tak sa mu stávalo, že kým si celé to svoje náradie rozbalil a pripravil, moment ktorý chcel zachytiť bol už dávno preč. No napriek všetkým premeškaným momentom sa vrátil so zbierkou výstavných fotografií. Podľa neho tá fotka okolo nás vždy je. Aj keď tú zamýšlanú chvíľu zmeškáme, stačí sa zastaviť a vnímať okolie, kým neuvidíme inú. V Benátkach sa podľa neho dá zastaviť na akomokoľvek mieste a vždy sa dá z neho spraviť dobrá fotografia. Stačí ju len nájsť. No... a to som sa rozhodol si vyskúšať.






