Hej, kamarátka ma pozvala fotiť na jej svadbu. Dosť špeciálna kamarátka, dosť neodmietnuteľná ponuka... stojí za tú cestu London-Liptov. A tak sedím na zemi v splašenom termináli čítam poučky o clone a expozícii, ktoré som sa učil ako 10-ročný na fotokrúžok a pritom spomínam na tých pár nedávnych dní...
Vtedy som blúdil chladným amsterdamským ránom...
...tak zvláštny pocit samoty v chaose bezvýznamných komplexností...
...asi ako pocit obráteného vínového pohára, ktorý dole hlavou čaká "čo bude"...
...alebo pocit pohodenej zbytočnosti na chodníku s neviditeľnou nálepkou "nechcú ma"...
...ospalou ulicou sa má chodiť potichu a s hlavou dolu, povedal niekto...
...táto cesta domov bude dlhá, hojdanie na 9. palube uspáva...
...ráno s nekonečnou hrdosťou zmoknutého šteňaťa prejsť smutným nábrežím...
... a zachytiť ten jediný pohľad, ktorý sa neponáhľa...
...po daždi zletieť do známych ulíc...
...a zabudnúť na falošné farby splašeného sveta...
...predvčerom som ušiel z práce do múzea...
... celkom iný svet...
...celkom iný čas...
...a pred spaním som ešte naposledy skúšal ako sa má fotiť nevesta...
...a už len terminál a kockatý smiech starších dám, odlet, prílet, cesta autom...
...
... odrazu je tu ten deň, viac žiadne plyšové leňochody...
... už len tisíc dôležitých maličkostí veľkých dní...
...tisíc vyzdobených chutí...
...tisíc príležitostí na milión smelých prípitkov...
...a jeden odraz nenápadnej krásy...
...veľkoleposť šťastných dní veľkých lások...
...príbeh, ktorý nekončí...
...
... a u mňa? ...zas návrat smerom k leňochodom...
...znovu vo svojom, sedím v tráve pri letisku a rozmýšľam čím raz budem kŕmiť mačku ...
...pozerám ako celý svet letí okolo a myslím si, že je všetko presne tak ako bolo...
...a keď sa všetci postavia, aby videli ten najväčší stroj, tak mi dôjde,...
...že vôbec nie je všetko tak ako bolo...
...pretože ja som nikdy predtým nechcel mačku.
Tak niečo sa asi zmenilo.
Fotené: máj, jún, júl 2009; Amsterdam, Londýn, Liptov
