Tak ja som sa narodil na jar v roku 1994 ako malé šteniatko. Svoju mamu ani súrodencov si nepamätám. Moja prvá spomienka je, ako som spal v malej klietke, keď zrazu vošli dnu nejakí ľudia. Dvaja veľkí a dvaja takí malí špunti s prúteným košíkom. Smiali sa na mne aky som malinký - no veď som mal ešte len 6 týždňov:) - a ja som sa smial s nimi tak veľmi, až som sa z toho pocikal. Ale im to nevadilo. Vzali ma do košíka a niesli niekam preč. Špunti sa so mnou cestou hrali a ja som sa zo všetkého tešil a hrýzol ich do prstov. Ešte som predtým nikdy nebol vonku. Všetko bolo také nové. Dokonca sme si všetci sadli do jednej búdy, ktoru voláte auto a výborne sa v nej spí, lebo je v nej teplúčko, mäkkúčko a ešte sa aj hojdá. V aute sa odvtedy vozím vždy rád.
Keď som sa zobudil, boli sme celkom inde. Veeeľmi sa mi tam páčilo. Všade samá tráva, kvety, stromy... mal som niekoľko dní roboty, aby som preskúmal celé svoje nové teritórium - pániček to volá záhrada. Najviac sa mi páčili malé žlté vtáky. Síce boli trošku nahlúple, ale inak dobrí kamaráti. Keď vyrástli, väčšina z nich znášala vajíčka, ktoré mi môj pán dával, aby som mal lesklú srsť. Mňam tie boli dobré. Len jeden z nich vajíčka neznášal - bol o niečo väčší, často uprostred noci kikiríkal a budil celé okolie. Navyše ma odháňal, keď som chcel skontrolovať, čo dostal na obed a dokonca naučil svoj kolektív spávať na strome, aj keď pán tvrdil, že by mali spať v kuríne. Barbar jeden. No ale aspoň mi pomáhal strážiť záhradu pred našim spoločným nepriateľom. A toho som spoznal veľmi rýchlo.
Keď už som celú záhradu poznal, ostalo mi posledné záhadné miesto na prieskum - kopa starého dreva. Opatrne som do nej nakúkal, až som zbadal úzku chodbu vedúcu priamo dovnútra kopy. Hneď som s odvahou 6-týždňového šteniatka vliezol dnu, keď zrazu na mňa v tme zasvietili dve strašlivé oči, niečo zamňaukalo a dostal som strašnú facku po ňufáčiku. Vypálil som z diery ako blesk a strááášne som plakal. Tak som sa veľmi zľakol. Všetci ma utešovali a dali mi aj napiť mliečka, takže mi bolo hneď trošku lepšie, ale odvtedy, vždy keď zacítim pach toho mňaukajúceho zvieraťa, zježia sa mi všetky chlpy a strhne sa naháňačka. Špunti ma naučili, že sa tá príšera volá cica. Síce som ju nikdy nechytil, ale do mojej záhrady mala odvtedy vstup vždy zakázaný!
No a tak som teda začal žiť vo svorke. Všetci štyria členovia svorky chodili každé ráno niekam preč. Dvaja malí špunti odchádzali s aktovkami na chrbte a vracali sa skoro poobede. Tí veľkí sa vracali neskôr. Myslím, že chodili loviť. Určite boli veľmi dobrí lovci, lebo každý deň nakŕmili aj mňa. Najradšej som bol keď ulovili rožok, alebo piškótky. Rožok je najväčšia maškrtka. Vždy si s ním ľahnem v záhrade do trávy a pomaličky si z neho odkusávam.
Cez deň, kým boli všetci preč, som spal, alebo sa ponevieral po záhrade a strážil. Poobede ma pán a špunti brávali na prechádzku na lúku, alebo do lesa. Väčšinou sme chodili všetci piati spolu, ako správna svorka. Prechádzky boli vždy najkrajšia časť dňa. Mohol som behať, ňuchať, hrabať, čvachtať sa v potôčiku a piť vodu zo studničky. Ale nemyslite si, nevyrástlo zo mňa žiadne nevychované zviera! Veľký špunt dostal múdru knižku, podľa ktorej ma vycvičil. Som veľmi rozumný a poznám veľa povelov. Najradšej mám "pac". To len stačí podať packu najbližšej ruke a hneď som pochválený. Dokonca sa za to dávajú aj piškótky.
Aj keď som vždy veľmi rád spával, nikdy som nebol žiadny premaznaný leňoch a domased. Mám za sebou veľa vysokohorských túr, stanovačiek a veľkých výletov, stretol som sa so všelijakými lesnými zvermi, videl som veľký kus sveta a mám všade veľa kamarátov. Viem aké je to krásne behať po jarnej rozkvitnutej lúke, ale tiež viem ako bolí, keď vás na ňufáčik uštipne včela. Cez leto sa najradšej vyvaľujem hore bruškom na tráve, alebo sa prechádzam po potoku. Aj na jeseň mám veľa pekných spomienok. Rád behám po zablatených poľných cestách a po lesoch plných fareného lístia. Ale potom musím vždy taký špinavý čakať vonku, kým mi niekto umyje labky, aby som mohol ísť dnu do teplúčka. V zime mávam niekedy trošku problémy. Nemám síce taký nízky podvozok ako kamarát jazvečík, ale aj tak sa mi stáva, že v snehu zapadnem. No aj tak je zima pekná. Baví ma strkať ňufáčik do snehu a naháňať sa so špuntami na sánkach. Ale najradšej mám v zime aj tak radiátor, pri ňom mi je najlepšie.
Niekedy sme chodili pozrieť aj iných ľudí, ktorí boli tak trochu súčasť našej svorky. Keď sme prišli k babke, dostal som vždy kostičku, alebo kúsok koláča. A k tete sme zase chodili dlho autom, čo ja veľmi rád. Raz ma u nej asi zabudli, alebo čo a ja som bol veľmi smutný. Jednoducho odišli a ja som ostal u tety sám. Tri dni som ani nejedol, tak mi moja svorka veľmi chýbala. Teta sa o mňa dobre starala, chodili sme na prechádzky po jej sídlisku. Tam vám ale býva veľa psov! Našiel som si tam veľa nových kamarátov. Ale aj tak som bol veľmi nešťastný, že ma moja svorka opustila. No predstavte si, o niekoľko dní sa vrátili, boli celí hnedí a cítil som z nich opaľovacie krémy:) To som bol ale rád, že sme boli zase spolu! Zobrali ma domov a ja som mohol znovu spať v mojej búde, jesť zo svojej misky, kontrolovať kikiríkajúceho vtáka, odháňať zlú cicu, ale hlavne som bol znovu v mojej svorke a to bolo najdôležitejšie.
Malí špunti a panička ma zase niekedy brali na jedno miesto, kde bolo vždy veeeľa ďalších malých špuntov. Panička tam trávila každý deň a volala to miesto robota. Všetci tí malí špunti ma tam vždy hladkali a hrali sa so mnou. Učili sa tam kresliť, tancovať, alebo sa len hrali na počítačoch. Veru, tam sa mi vždy ťažko hladalo miestečko, kde by som si nachvíľku zdriemol. Špunti ma našli všade. Ale ja som chodil do roboty rád, lebo sa tam vždy dialo veľa zaujímavých vecí a vždy som stretol veľa nových ľudí a špuntov, ktorí ma škrabkali za ušami, čo je veľmi príjemné.
No ale nie vždy sa mi stávali len príjemné veci. Zistil som, že na svete sú aj zlé stvorenia. Mal som vtedy už 10 rokov. Väčší špunt ma vtedy vzal na prechádzku ku studničke. Tam chodím najradšej, lebo je to dlhá prechádzka a na lúke býva veľa myší, ktoré sa vždy snažím vyhrabať spod zeme. No, ale hneď ako sme prešli našou ulicou, zjavil sa pri nás ooobrovský bojovný pes a zaútočil na nás. Ja sa biť neviem:( Hrýzol a trhal ma. Nepomáhalo ako ho veľký špunt kopal. Veľmi som plakal, takmer mi odtrhol uško a veľmi to bolelo. Skončil som v rukách môjho uja doktora a prežil som len zázrakom. Ujo doktor ma chodil každý deň pozerať a ošetrovať, a tak som sa za niekoľko týždňov vyliečil. Odvtedy toho už ale veľa nepočujem, ušká mi moc neslúšia. Ale mám už svoj vek, takže to nie je nič neobvyklé. Neviem prečo bol ten veľký pes taký zlý. Asi preto, že jeho pán ho drží v klietke. Ja keby som bol stále zavretý v takej klietke, asi by som bol tiež taký zlý. Určite trpí a nemá rád tento svet. Môj svet je našťastie oveľa krajší.
Dnes už mám 12 rokov. Väčšinu času spím, ale aj tak sa stále rád prebehnem po lúke, pochrumkám si kostičku, a ponaháňam zablúdenú cicu. Veľa vecí sa zmenilo odkedy som bol šteniatko. Dvaja malí špunti už nechodia s aktovkami do školy. Ten menší špunt odchádza teraz s veľkou taškou a vracia sa domov iba v niektoré dni. Už to nie je škola u nás na kopci. Teraz je univerzita to miesto kam odchádza s veľkou taškou. No a väčší špunt tiež odchádza vždy s veľkou taškou - on si ju dokonca pred odchodom váži, aby nebola príliš ťažká - tak mi to vysvetlil. On sa už domov nevracia takmer vôbec. Hovoril, že lieta, ale tomu ja neverím. Jediný kto vedel u nás lietať bol vták čo kikiríkal a jeho partia vajcoznášačov. Aj to bolo len lietanie na strom a naspäť. Ja len viem, že keď sa balí veľká taška, je zle, lebo to znamená, že čoskoro niekto odíde. Keď sa taška váži, je to ešte horšie, lebo potom sa niekto nevráti veľmi dlho. Hovorili mi, že musia odchádzať, aby sme mali čo jesť. No ja neviem... toľko toho zase nezjem a tých pár piškótiek by som oželel, keby mohla ostať moja svorka so mnou. Aj môj pán si nedávno odvážil tašku a odišiel. Čakám ho každý deň, ale zatiaľ nič. No ja viem, že sa vráti, tak čakám. Každý sa vždy vráti. Dá mi piškótku a vezme ma na prechádzku. Ešteže mám doma paničku. Tá nikam neodchádza. Vzorne sa o mňa stará. Aj na prechádzky ma berie.
Keď si to tak celé zhrniem, mal som pekný život. Skoro každý deň som bol na prechádzke v prírode, vždy sa pre mňa našla piškótka, alebo kostička, v zime som mal vždy svoj radiátor a v lete som mohol spinkať v tráve, nebýval som zavretý v klietke, mal som krásnu veľkú záhradu a hlavne som mal svojho pána a svorku, ku ktorej som vždy patril. Bol to taký pekný plyšový život.
Aj dnes ma nájdete u mňa v mojej záhrade. Zrejme práve teraz spinkám niekde v dome, trikrát omotaný okolo radiátora, aby mi náhodou nebola zima.
Jednu vec by som vám chcel povedať na záver. Veľký špunt raz, keď odchádzal na univerzitu, si zobral so sebou môj starý obojok. Rozprával mi, že v tom veľkom meste býva veľa psíkov, ktorý nemajú svoju svorku, svojho pána, ani svoj domov. Ostali celkom sami a bývajú v takých podobných klietkach, z akej ma prišli vziať, keď som bol malé šteniatko. Mňa vtedy položili do prúteného košíka a priniesli sem, do mojej záhrady. Dostal som vlastnú búdu, korýtko na spanie, moju misku, získal som skvelú svorku, a mal som krásny život plný veselých zážitkov. Pre mnohých tých psíkov z klietok si ale nikdy nikto s prúteným košíkom nepríde. Preto si veľký špunt zobral môj starý obojok. Aby mohol urobiť tým psíkom radosť aspoň tým, že ich vezme na prechádzku po lesíku. Ja by som si taký život bez mojej svorky nevedel predstaviť.
Ďakujem tým, ktorí sa starajú o mojich kamarátov v útulkoch.
Ďakujem veľkému špuntovi, že napísal tento článok ako som mu ho nadiktoval - ja sám neviem písať, mám nešikovné labky.
A ďakujem tiež vám, že ste si prečítali môj príbeh. Som rád, ak ste si z mojho plyšového života odniesli akúkoľvek peknú myšlienku.
Plyšák
Doplnené v máji 2009: Plyšák umrel 17/05/2009 vo veku 14 rokov, pokojne v noci v spánku.
