Súčasťou mojej cesty na hory bola tentokrát aj hodinová cesta nočným autobusom N11 (bežný červený poschoďák) cez veľkú časť mesta do centra k expresu na letisko. Naša štvrť je našťastie pokojná a tichá. Ale viem, že Londýnske ulice nikdy nespia. Veru nespali:
Nastupujem o 02:21. Na dlážke sú rozsypané hranolky a rozliata Cola z McDonalda. Z poschodia autobusu sa ozýva hrozný krik. Tak radšej ostávam dole.
Prvá zastávka je v poľskej štvrti. Nastupuje Poliak, ktorý sa od opitosti ledva drží na nohách. Cestu na poschodie nezvláda a tak ostáva sedieť na zemi pod schodami.
Okolo sa objavujú posledné otvorené krčmy. Na chodníku stoja tri tučné Angličanky. Jedna s nich spadla na zem a zvracia. Štíhla černoška sa opiera o výklad a smeje sa na nej.
Tlstý mladík v trenkách čúra pred niekoho vchodom na hlavnej ulici. Spitý poliak vybieha z autobusu a ovracia zaparkované auto. Chodníky sú zasypané vreciami s odpadom.
Prichádza obchodná štvrť. Okolo sú banky a hotely. Nastupuje motajúci sa pán v kravate a sadá si vedľa dievčaťa, ktoré si číta. Díva sa na ňu a vyplazuje jazyk.
Domy vonku sa zväčšujú, cítiť z nich peniaze. Pred vchodom bozkáva starý plešivý pán krásne mladučké dievča v červených plesových šatách. Z taxíku vystupuje žena v minisukni s obrovskými prsiami a zvoní pri dverách, pred ktorými stojí žlté Lamborgini.
Hurhaj z poschodia sa ženie dole schodmi. Niekoľko opitých Angličaniek, ktorým pupky s piercingom ovísajú cez krátke sukne vybiehajú z autobusu. Za nimi bežia dvaja Angličania v bermudach s hamburgermi v ruke.
Po chvíli na ulici bielych ľudí niet. Z vonku sa ozýva hip hopový rytmus a ulicou sa preháňajú vytuningované autá. Po chodníku sa kotúľa basketbalová lopta. Beží za ňou tlupa čiernych teenagerov so zlatými reťazami na krku. Lopta sa kotúľa pod autobus, ten sa pohýňa a decká doňho kopú a nadávajú.
Konečne centrum. Za rohom je moja autobusová stanica. Vystupujem do tmy. Pred stanicou spí niekoľko desiatok bezdomovcov. Jeden prechádza medzi nimi a kope ich, aby vstávali, že zadné dvere do stanice sú otvorené.
Je 03:25 a nachádzam konečne svoj autobus na letisko. Ukazujem šoférovi svoj lístok a on mi dáva do kufra batožinu. Zrazu zahrmel výstrel. Všetko naokolo zamrzlo. Ešte jeden. A ešte jeden. Príliš blízko. Počuť krik. Stalo sa niečo zlé. Blížia sa sirény. Spoza rohu vybiehajú ľudia. Utekajú na všetky strany. Malé japonské dievčatko vedľa mňa zviera v jednej ruke bieleho plyšového zajačika a v druhej maminu ruku. Šofér nám káže nastúpiť, štartuje a odchádza.
Teším sa na hory. Na miesta, kde nie sú ľudia. Žiadny ľudia. Je mi z nich nanič.
