... na nule. Áno, začalo to na nule, na tom najhlbšom dne. Pred takými 3 rokmi? Sedel som vtedy sám na chodbe prístavby mojej fakulty. "Vy ste prišli na skúšku zo Strategických partnerstiev?" ..."Áno."... "Tak chvíľku počkajte, ja si vás zavolám."
Bolo tak trochu ironické byť skúšaný zo strategických partnerstiev, keď práve večer predtým ma jedno také vysoko strategické zložilo na toto dno. A to strategicky bezcitne. Nevyzeralo to so mnou dobre ...po noci v zúfalstve bez spánku za dverami čakala najťažšia skúška semestra. Ani neviem načo som tam ešte čakal, nevedel som nič. Tých pár otázok, čo som si prečítal v lietadle mi vysala strategická partnerka z hlavy hneď po pristátí aj so všetkým ostatným, čo som v nej mal... sny, radosť, lásku,... vzala si všetko. Skúška... schytal som éčko z ľútosti nad mojim stavom... myslím, že zo mňa zobralo poslednú štipku osobnosti... neostalo nič. Došiel som k bodu nula.
Nula bola čierna. Prázdna. Presne ako jedna z nasledujúcich nocí. 2 hodiny ráno. Mrznúce mrholenie. Nad diaľnicou nízky opar hmly. Noc vystrihnutá z hororu. Sedel som za volantom a počúval v rádiu zážitky vášnivých cestovateľov z krajín, ktoré mi boli tak vzdialené. Mal som za sebou smutný večer s najkamáratkou, ktorá sa mi beznádejne snažila vrátiť život. Už dobrú polhodinu som nestretol jediné auto. Tá tma, chlad a prázdnota sa dostali do dokonalého súladu s mojím vnútorným svetom.
Zazvonil telefón. "Ahoj, si v poriadku?" ... tá najkamarátka... je to pravda, spoznáte ich, keď vám je najhoršie. "Som, prečo?" ... "Ja len tak, že či už si doma." ... "Ešte mám pred sebou dobrú hodinu cesty, práve vychádzam z diaľnice." ... "Tak si dávaj pozor, dobre? Nejazdi rýchlo." ... "Neboj, idem opatrne:)"
... tma, hmla, lesy, cesta sa leskla ľadom. Nevedel som presne kde som, nepoznám tú cestu dobre. Neviem, kto ukradol tabuľu označujúcu začiatok dediny. Ak by tam bola, spomalil by som. Tá zákruta bola príliš ostrá na 80. Všimol som si to neskoro na brzdenie, tak som ju začal rezať v protismere. Stále dobre, veď by som videl svetlo, keby išlo niečo oproti. Ale tá stará škodovka v protismere mala svetlá zhasnuté. Bola to sekunda. Zjavila sa priamo predo mnou, stáčam to doprava, brzdy, šmyk, strom, tma... koniec v bode nula.
K nehode došlo krátko po druhej hodine nočnej, vodič stratil kontrolu nad vozidlom na zľadovatelej vozovke a čelne narazil do stromu. Bol na mieste mŕtvy. Ako oficiálny dôvod nehody sa určila neprimeraná rýchlosť stavu vozovky.
Koniec života
Kapitola I.
Z nuly do života
Prežil som:) Toho debila, čo chodí o druhej v noci v hmle bez svetiel, som sobou kľučkou obehol, takže si zrejme ani nestihol uvedomiť, čo sa deje. Len v spätnom zrkadielku som zhliadol strom, na ktorom som mohol mať krížik. Ktovie čo ma zachránilo... možno neschopnosť vnímať akékoľvek pocity, vďaka ktorej som sa nezľakol,... možno zimné gumy, ... možno technici čo dobre navrhli podvozok auta, ... možno rady môjho inštruktora v autoškole.... a možno som mal len šťastie.
Z ničoho nič sa spustilo odpočítavanie. Nula ostala pri tom strome v hmle. Odrazu začal mozog znovu pracovať. Prišli prvé myšlienky. Pospájali sa do nápadov, tie do snov, začala sa objavovať nová cesta. Cesta od nuly až do snov. Cesta, ktorá ma dnes doviedla aj s mojou doskou k tomuto semaforu uprostred nočného mesta.
Cesta to nebola jednoduchá. Šiel som po nej sám. Narazil som na nej na ľudí. Ľudí, ktorí niekedy zrádzali, klamali a využívali. Niektoré údery boli tvrdé, iné bolestivé, niektoré oboje. Možno som bol celú tú dobu blízko vás, možno sme sa aj stretli...
Možno ste ma videli v daždi na nábreží pri PKO a ani ste si nevšimli, že niektoré kvapky na mojich lícach sú slané. Možno ste ma videli nastupovať nadránom do taxíka na Záhradníckej, a ani ste netušili, že idem na smrť unavený po 20 hodinách z práce na špinavý internát do Mlynskej. Možno ste ma videli sedieť za počítačom vo veľkolepej finančnej spoločnosti, a nevšimli ste si, ako sa s túžbou pozerám na oblaky, v ktorých chcem lietať. A možno ste ma videli uprostred ľadovej januárovej noci ako si fotím ľadové sochy na ľudoprázdnom Karlovom moste a ani by vás nenapadlo, že ma v srdci hreje falošná láska dievčaťa, ktoré túto noc prežíva v horúcom náručí niekoho iného. Ale nie, nevideli ste ma nikde tam, lebo som tam bol všade sám. Sám som sa na svojej ceste zabáral do ľudskej hniloby.
A tak som sa vzbúril. Narástol mi pancier voči ľudskej zlobe. Prestal som robiť to čo sa má a vykročil som mimo tej zhnitej cesty, mimo smerovanie dnešnej spoločnosti. Tvrdohlavo som pred komisiou docentov obhájil svoje matematické vzorce teórie komplexnosti, s úsmevom som predložil výpoveď finančne plešivým hlavám, ktoré nezaujímali niekoho sny, a na svojej papierovej rakete som sa dopravil za slobodou, kde teraz v tmavej ulici stojím na červenú so svojou doskou, mojím najväčším bohatstvom.
Som ďaleko za nulou. Z ťažkej cesty som zjazvený, doráňaný, ale silný. Odolný voči chamtivým pazúrom krutých ľudí. Vraveli ste mi šteniatko, vyrástol zo mňa vlk. Stojím na vlastných, slobodný, sám sebou a nepredajný.
A čo tá doska? Rastie na nej model, ktorý jedného dňa rozžiari iskričky v očiach spústy detí ... ale to už bude celkom iná kapitola. Na semafore už svieti zelená ... je čas vziať si dosku a ísť ďalej ... prvá kapitola sa na tomto prechode skončila. Som z nuly opäť v živote, ktorý mám rád. Dokázal som to. A možno si to ani neuvedomujete, ale dokázal som to aj vďaka vám, malej hŕstke čitateľov môjho blogu. Ďakujem.
Tento článok vznikol 4.4.2007, v deň, keď som si bol kúpiť dosku v obchodnom dome Homebase v štvrti Brentford. 2m x 1m x 6mm nového života.
