"Večer Francúzskeho filmu" hovorí mi jeden z newsletterov v emailovej schránke. Program píše o neďalekom kine...
...
Le fabuleux destin d'Amélie Poulain 22:30
...
"Nikam už nechoď, zajtra budeš zase jak mátoha!" Sťažuje sa rádiobudík.
Asi len ten, kto pozná ten pocit, keď sedí sám v poslednej rade prázdnej kinosály snívajúc svojich milión snov, kým svet vonku sedí pred obrazovkami čakajúc na výhercu najnovšej televíznej show, môže chápať, prečo som v ten neskorý večer vybehol s takou radosťou von do dažďa.
Kinosála zívala prázdnotou ako zvyčajne. Myslím, že celé obecenstvo tvorili dva teenagerské páriky v prednom rade. V hlbokej tme som sa s Amélie ponoril do ulíc Paríža a tešil sa, že v tomto kine cudzie filmy dávajú vždy v pôvodnom znení s titulkami. V tej chvíli som ešte netušil, že vo chvíli, keď Kryštáľový muž ponúka Amélie varené víno, kupuje si pri vchode lístok na film ešte niekto ďalší. Niekto, kto príde tento večer celkom zmeniť. Niekto kto už kráča hore schodmi ku staručkej kinosále, kým ja ešte rozmýšľam o varenom víne so škoricou a pokrájaným ovocím.
Vo chvíli, keď Dominique Bretodeau v telefónnej búdke otvára so slzami v očiach svoj zabudnutý tajný poklad z detstva, otvorili sa dvere a vniesli do sály zadymené svetlo z chodby. Dovnútra vošla drobná postava zabalená v čiernom pršiplášti...Émilie. "Je to možné?" ostal som celkom zaseknutý, len srdce mi začalo biť akosi rýchlejšie.
Potkýňajúc sa v tme prešla sálou a si sadla kúsok predo mňa. Nevidela ma. Keď som sa spamätal, vytiahol som ceruzku a na kúsok papiera nakreslil môj lietajúci stroj z galérie. Zložil som z neho lietadlo a hodil. Ešteže som na papierové lietadlá taký odborník... pristálo jej priamo do náruče:) Neobzrela sa odkiaľ priletelo. Najprv si ho dôkladne preštudovala, rozbalila a chvíľku sa naň potme bez pohnutia pozerala. Čo asi spraví? Tŕpol som vzadu.
Zbalila si veci, svoj pršiplášť a predierala sa pomedzi staré stoličky k uličke. "Odchádza", pomyslel som si smutne. V uličke zastala, konečne sa otočila, našla ma pohľadom a ja som zbadal na jej tvári jemný úsmev. "Nie neodchádza, len ma hľadá" zrazu bol pre mňa osamelý svet tmavej kinosály najkrajším miestom v celom svete. Ďalším radom stoličiek sa predrala až ku mne.
"Salut" pošepkala, kým si potichučky sadala vedľa mňa, akoby všade okolo sedeli ľudia, ktorých nechcela vyrušiť.
"Il ressemble à un papillon" pošepkala mi s úsmevom....
(Ja vám to teda preložím:)
"Vyzerá ako motýľ" pošekala mi s úsmevom a ukázala mi môj lístok s lietajúcim strojom. "Vždy som chcela byť motýľom. Ale vlastne by som ním nemohla byť. Ja sa motýľov bojím. Motýľ , čo sa bojí motýľov... to by asi nešlo."
"To nevadí. Veď aj ľudia sa boja ľudí" odvetil som, kým sa snažila urobiť si pohodlie na stoličke.
Obidvaja sme si vyložili nohy na sedačky pred nami a vrátili sa späť do snov Amélie. Spolu.
...
