Sám si za to môžem. Sobota, pekný horúci deň a namiesto toho aby som si moholoddýchnuť po náročnom týždni, tak som zostal stáť pred svojím domom snákupom a bez kľúčov. Spolubývajúci sa túlal kdesi v meste s kočkou amobil nedvíhal, majiteľka bola na ceste do Indie... dostať sa do domu bolaúloha bez riešenia.
Tak čo už, svoj deň asi strávimnedobrovoľne vonku. A tak strašne som chcel mať chvíľku kľud, pokoj,ticho, oddýchnuť si od ľudí. To sa mi vonku v preplnených uliciach aparkoch asi nepodarí. Ale ako som tak stál pred dverami a snažil saneúspešne dovolať komukoľvek, kto by mi vedel pomôcť, spomenul som sina niečo. Najpokojnejšie miesto v meste predsa poznám! Tam môžemstráviť deň. Tašky s nákupom som zamaskoval medzi vrecia s odpadomdúfajúc, že ich nenájdu mačky a vybral som sa na svoje čarovné miesto.
Ironickyje to pekné tiché miesto práve v najrušnejšej časti mesta, priamo vcentre. National Portrait Gallery. Je tam jedna veľmi príjemnámiestnosť, kam chodí málo ľudí. Sú v nej pre návštevníkov výkresy aceruzky, aby si mohli niečo nakresliť a pripnúť na nástenku. Je to vmalej tmavej izbe, ktorej steny zdobia jednoduché portréty slávnychosobností. Mnohí návštevníci ich vedia veľmi pekne odkresliť a musímpovedať, že niektoré výtvory na nástenke sú ešte krajšie ako originál.
Napriektomu, že vonku na námestí sa hemžili davy ľudí, moja obľúbená miestnosťbola, ako väčšinou, prázdna. Zobral som si výkres, ceruzku, sadol si nadrevenú lavicu uprostred miestnosti a pustil sa do kreslenia. Neviemkresliť hlavy ľudí. Vždy si tam kreslím len lietajúce stroje. Počúvalsom krásne ticho prázdnej galérie a venoval sa svojmu obrazu. Vovedľajšej miestnosti podriemkával na stoličke strážnik, ktorého niekedyprebudilo tiché praskanie parkiet pod nohami občasných návštevníkov.
Popol hodinke som prestal vnímať okolie, úplne ponorený do sveta svojholietajúceho stroja. Bol hotový - taký motýlí typ s netopierimikrídlami, celkom pekný. Chýbalo mu už len meno. Dlho som len tak sedelmimo reality, pozeral do nekonečna a rozmýšlal, či aj niekto z ľudí naportrétoch chcel stavať lietajúce stroje, či pili radšej biele alebočervené víno, či môže aj biela sliepka znášať hnedé vajcia,... ahlavne, po kom pomenujem svoj nový lietajúci stroj.
Kým somtam sedel a sníval o všetkom a o ničom, rozložilo sa na opačnom koncimojej lavičky niečo menšie, dlhovlasé, tak trochu strapaté a tiež siniečo potichúčky kreslilo. Nevnímal som to veľmi. Až tichý ženskýpovzdych ma prebral do reality a prinútil ma obzrieť sa tým smerom. Tomalé strapaté bolo celkom zlaté dievča, asi v mojom veku. Chytilo gumua s veľmi vážnym výrazom ňou opravovalo niečo pokazené, čo istevyvolalo ten povzdych. Nohy mala vyložené na lavičke a z dlhej suknejej vytŕčali len bosé končeky palcov. Neposlušné tmavohnedé vlasy jejpadali do výkresu, po ktorom robila očividne skúsené ťahy svojouceruzkou. Všimla, si že ju pozorujem, pozrela sa na mňa modrými očami ausmiala sa. Akosi inštinktívne som úsmev opätoval a odvrátil zrak.
Napadlomi, že je to asi študentka na nejakej výtvarnej škole a trénuje. Jejprítomnosť ma napĺňala príjemným pocitom. Vyžarovala energiu pokoja, ktorúznásobovala tichá atmosféra galérie. Napadlo mi, že byť tu prinej je vlastne oveľa krajšie, ako keď tu sedávam sám. Trošku som sapred ňou hanbil za svoj strohý obrázok lietajúceho stroja, keď na jejvýkrese určite vznikal krásny portrét. Nevidel som jej doňho, čo vomne začínalo vzbudzovať nekonečnú zvedavosť. Sledovala ma. Nacvičenespýtavým pohľadom som sa na ňu pozrel. Znovu sa usmiala, bez slova sapostavila, navliekla si šlapky a prešla k nástenke, kde pripla svojobrázok. Cestou ku dverám sa ku mne otočila, s úsmevom zašepkala"merci" a zmizla v hlavnej chodbe.
Zostal som prekvapený sedieť.Odrazu mi bolo jasné, aký obrázok nakreslila, kým ja som tu hodinyblúdil vo svojej fantázii. Nechal som všetko tak a prebehol k nástenke.Na obrázku som bol ja s pohľadom do nekonečna a mojím obrázkomlietajúceho stroja v rukách. Nado mnou bolo napísané "Le rêveur" a dolev rohu drobný podpis "Émilie". Rýchlo som prebehol na chodbu, no nebolopo nej už ani stopy.
Vrátil som sa k svojmu obrázku, na chvostlietajúceho stroja napísal "Émilie" a zavesil ho na nástenku k môjmuportrétu. Ešte dlho som blúdil v labyrinte miestností a chodieb galériev nádeji, že ju stretnem. Bola preč. Z Émilie ostal len sen, tak istoako z lietajúceho stroja s jej menom, ktorý dnes visí na stene vNational Portrait Gallery na Tralalgar Square.
Niekedy sa dejú zvláštne veci, keď si ľudia zabúdajú kľúče.
