V momente, keď som mal zastávku už na dohľad zastavil pri nej autobus. Nechcelo sa mi čakať na ďalší, preto som trochu pobehol. Ešteže som mal jeden zvyšný lístok na MHD. Aj s batožinou som sa vošiel už iba na posledný schod hneď pri dverách. Zložiť si ruksak a prejsť ďalej od dverí bolo bezpečné až na najbližšej zastávke, keďže všetko hrmotalo, hádzalo a veľa možností kde sa držať som nemal. Autobus bol už plný, ale aj tak sa podarilo nastúpiť aj ďalším. Dosiahnuť rukou k označovaču lístkov sa mi podarilo až na prvom semafore. Cestou sa zbierali ďalší a ďalší cestujúci a na Zochovej sme takmer všetci vystúpili. Tam už samozrejme čakali všetci z predošlého autobusu a málo ich určite nebolo. Všetci sme čakali na 93-ku, lebo v čase okolo desiatej išlo smerom na východ viacero vlakov. Jednou z predošlého autobusu bola aj moja spolužiačka Natália. Stretli sme sa tam a zhodnotili sme, že aj keď bude 93-ka prázdna, tak sa do nej všetci títo ľudia nevojdú. Samozrejme s niekoľkominútovým meškaním prišla 93-ka plná až po dvere. Hneď po ich otvorení sa snažili všetci naraz nastúpiť bez toho, aby umožnili iným vystúpiť. A preto stál autobus na Zochovej asi 5 minút, kým si všetci uvedomili, že vodič asi neodíde, keď vidí že sa ešte nastupuje. My sme nastupovali viac-menej medzi poslednými. Tesne pred odchodom prišiel na zastávku ďalší autobus 31 a do dverí, kde som stál ja, sa stihli vtrepať traja študenti aj s ruksakmi na chrbtoch. Keď im dvere asi trikrát ruksaky zapučili, tak si uvedomili, že by nebolo od veci si ich zložiť, ale aj tak jeden z nich nakoniec musel vystúpiť na pokyn nervózneho vodiča. Pohnutie autobusu bolo veľmi zaujímavé. Keďže kapacita pasažierov bola určite prekročená, tak sa stroj ledva rozbehol a popritom popadala polovica cestujúcich, lebo sa nemali kde držať. Vpredu stáli so slúchadlami na ušiach dvaja mladí miestni obyvatelia a v zápale rečí si „asi nevšimli“ že majú medzi sebou metrovú medzeru a zjavne sa nechystali potlačiť ani keď na nich kričali všetci starší ľudia v autobuse.
Samozrejme pri prezidentskom paláci chcelo vystúpiť zopár ľudí, ktorí samozrejme sedeli úplne vzadu a kvôli nim musela polovica autobusu vystúpiť a potom znovu nastúpiť. Pohýnanie bolo opäť podobné predošlému. A kvôli zápche a semaforom sme cestou k SAV stáli viackrát. Pri SAV chcelo nastúpiť ďalších veľa ľudí, ktorým sa zjavne nechcelo prejsť 300 metrov na stanicu. Ale po otvorení dverí iba zahromžili a šli predsa len pešo. Pri vystupovaní na Hlavnej stanici sa neviem prečo pokúšali ako prví vystúpiť ľudia, ktorí sedeli úplne vzadu. Pritom si neodpustili tvrdé slová na ľudí pred nimi s tým, že nestihnú vlak. Ja so spolužiačkou sme prišli na stanicu skôr, lebo po skúsenostiach z Všech svätých, Vianoc a prvého dňa letného semestra vieme, že cesta na stanicu môže trvať aj hodinu. Po vystúpení z autobusu sme s Natáliou zhodnotili, že toto bolo maximálne vtipné...
