„Držím ti palce" a nevravel som to len tak, a myslím, že to aj pomohlo. Vyšla z posluchárne s úsmevom, aj keď nie úplne od ucha k uchu. „Tak si zaslúžiš odmenu" vravím jej pošepky a strácam sa v dave, keďže už meškám na prednášku. Cestou zo školy som jej kúpil kvietok. Taký za 15 centov, viete. Ale v skutočnosti má cenu zlata. Vymením ho za jej úsmev a ten je na nezaplatenie.
Zobral som ju tam, nemôžem vám povedať kam, lebo je to prekvapenie. Spýtajte sa jej. Je to tuším niekde nad dúhou, lietajú tam vtáky a sny sa tam stávajú skutočnosťou. Presedíme a prerozprávame tam vždy dlhé hodiny a potom nikdy nestíhame s povinnosťami, ale neľutujeme. Rozprávali sme sa o tom, z čoho sa radujeme, čo nás trápi, kto nás čím dnes, včera či pred týždňom opäť nahneval a kto potešil. Prešli sme sa aj popri rieke. Hovorili sme o našich ideách do budúcnosti, našich zážitkoch v minulosti a užívali sme si prítomnosť. Spomínali sme ľudí, ktorí prišli alebo odišli z našich životov, ľudí, ktorých sme mali radi a ktorých sme nenávideli.
Boli sme potom aj na obede, či večeri, či koľko bolo hodín. A potom sme zase presedeli na tráve nejakú tú chvíľku. Aj keď iba v tichu. Držali sme sa za ruky. A jasné že sme si dali aj zmrzlinu, veď je teplo. A stihla stretnúť aj svoju kamošku, zase som pol hodinu nemal čo povedať a oni kecali a kecali. A s mamou tiež pretelefonovala hodnú chvíľu, ešteže nie s mojou.
„Ja som škaredá" vraví mi stále. Ale stále. „Ale ty, si najkrajšia, naozaj!" Naozaj je. Zatancovali sme si. Len tak na chodníku a bezdôvodne a bez hudby. Okolo preleteli motýle. Tancovali sme len chvíľku.
„Prídeš večer ku mne, pozrieme si film." „Áno, jasné." Medzitým som sa stihol aj niečo málo naučiť a spraviť čosi do práce. A aj sme sa pohádali. Cez internet. Že prečo ešte nemám čas. Ale mal som termín a zarábam pre ňu. Pôjdeme v lete na výlet do Paríža. Ale nehnevala sa naozaj, určite nie, potom už prišla. Spolu sme si čosi navarili. Ona varila, ja som sa pozeral. Psychická podpora, viete. A film bol dojímavý, s hlbokou a vznešenou myšlienkou pre celý náš svet. A zajtra je nový deň a všetko môže byť inak. Ak budeme naozaj, naozaj chcieť.
„Dobrú noc!" „Hmmm, dobrúú."
Pritúlili sme sa k sebe. Zaspali sme. Mám ju tak strašne rád. A možno, že ju aj.., hmm, ale to nie, je to škoda. Škoda že je ... iba vymyslená. Tam niekde nad dúhou, kde sa sny stávajú skutočnosťou.
