Jerome Klapka Jerome napísal novelu Malvína z Bretónska po návrate z vojny. Tento fakt sa odrazil aj na samotnom spôsobe Klapkovho písania, jeho povestný humor sa stáva len implicitným prvkom krehkého príbehu, vyvolávajúceho jemný úsmev. Novela s nádychom rozprávkovosti si uchováva istú hravosť a rozšafnosť vlastnú Klapkovi, zároveň je však oveľa nežnejšia ako jeho predchádzajúce diela.
Príbeh sa skladá z viacerých častí - predslovu, samotného príbehu a prológu dotvárajúceho niektoré fakty, paradoxne umiestneného v závere krátkej novely.
Mladý letecký veliteľ Raffleton musí počas letnej júnovej noci pre technické problémy náhodne pristáť so svojím lietadlom na bretónskej pláni, kde ho svojou vnútornou energiou privábia starodávne monolitické kamene. V ich objatí spí takmer nahá víla Malvína odetá len v priesvitných šatách. Mystickosť tejto chvíle navyše podnecujú aj niektoré časové údaje – Raffleton nachádza Malvínu krátko po polnoci, počas splnu svätojánskej noci. Všetky tieto údaje sa týkajú magických a nadprirodzených javov. Polnoc je vo folklórnej tradícii známa ako hodina duchov, počas ktorej sa objavovali nadprirodzené bytosti.[1] Svätojánska noc, teda obdobie letného slnovratu, sa podľa ľudových povier označuje za obdobie so zvýšenou aktivitou nadprirodzených síl, keď sa stierajú hranice medzi reálnym a nadprirodzeným svetom.[2] Spln je fázou Mesiaca spájanou s vplyvom na človeka, neraz spôsobujúcou psychosomatické problémy. V minulosti sa verilo, že počas splnu môže dochádzať k premene človeka na vlkolaka.
Podľa legendy patrila Malvína ku keltským vílam, dvorným dámam kráľovnej Harbundie, nazývajúcich sa plavé dámy či biele panie, žijúcich v Bretónsku. Za nevhodné žarty týkajúce sa ľudských premien však bola zo spoločenstva víl vylúčená. Vynesenie trestu za Malvínino správanie sa zhoduje s obdobím roka i miestom, kde Malvínu našiel Artúr Raffleton – udialo sa to práve v čase letného slnovratu pravdepodobne v oblasti Plourin medzi mestami Morlaix a Callac pri menhiroch bretónskej pláne.
Vzhľadom k tomu, že Raffleton sa ponáhľal na leteckú základňu vo Farnborough, vyložil vílu u bratranca, profesora Krištofa Littlecheryho v dedine neďaleko Oxfordu. Blízkosť Salisburskej pláne a keltskej starobylej kamennej stavby Stonehenge opradenej tajomstvami signalizujú prítomnosť ďalších megalitických stavieb v tejto oblasti. Malvína ostáva verná svojej povesti a dedina aj s jej obyvateľmi čoskoro pocíti jej záľubu v premenách.
Príbeh sa odohráva krátko pred začiatkom prvej svetovej vojny, čo je naznačené aj v samotnom úvode diela – stretnutie anglického veliteľa Raffletona vracajúceho sa z vojenskej akcie vo Francúzsku a víly je datované na koniec júna roku 1914, ako začiatok vojny sa označuje 28. júl 1914. Zvláštne pôsobí fakt, že samotná vojna ani jej priebeh v novele spomenuté nie sú, dokonca akoby sa celkom vyhli dedine, v ktorej Raffleton zanechal Malvínu. Je však možné, že autor túto okolnosť vynechal zámerne kvôli rozprávkovému vyzneniu príbehu.
Rozprávkovosť je prítomná aj v číselnej symbolike, sú to presne tri bozky, ktoré majú Malvínu zmeniť z víly na ženu. Číslo tri je dôležité aj v keltskej tradícii: „U Keltov sa rovnako stretávame s pannou, ženou a starenou ako tromi rovnocennými hypostázami trojjedinej Terry Mater“[3]. Tri podoby ženy sa rovnako objavujú aj v postave Malvíny – je vílou starou niekoľko tisícok rokov, zároveň je však stále mladou pannou, v závere diela sa mení na ženu. Až v nej nachádza svoju finálnu podobu, v ktorej zotrvá do konca svojho života.
Na číslicu tri odkazuje aj triskelion, jeden z najpoužívanejších symbolov keltského umenia. Skladá sa z troch do seba zapadajúcich špirál. Tri otáčajúce sa zahnuté ramená predstavujú slnečný symbol.[4] Keltské obrady sa tiež odohrávali v určitých fázach slnka, čo je možné dať do súvisu aj s premenami obyvateľov dediny, ku ktorým obvykle dochádza pri západe slnka – „‘Nech príde pri západe slnca ku krížnym kameňom,’ prikázala.“[5]
Klapka neudáva presný názov miesta, na ktorom Malvína čaká na príchod veliteľa Raffletona, iba jeho približnú polohu, v čom sa môže takisto odzrkadľovať istá paralela s rozprávkovou krajinou (Kde bolo, tam bolo...) – „Veliteľ Raffleton sa chvíľu nevedel rozpamätať, ako sa volá dedina, v ktorej žije (profesor). Onedlho mu to príde na um. Je to severozápadne od Newbury. Prejdete krížom Salisburskú pláň a zamierite k Magdaléninej veži.“[6]
Postupne sa v dedine začnú šíriť chýry o Malvíniných schopnostiach premieňať ľudí a pôsobiť na ich vlastnosti. Spočiatku ide len o zmenu v správaní pani Arlingtonovej, ktorá sa kvôli svojmu manželovi túži stať činorodejšou. Neskôr sa podobná situácia zopakuje aj s pani Marigoldovou, prípadov premien však naďalej pribúda – „Nájdu sa takí, čo rozprávajú, akoby bola celú dedinu obrátila hore nohami, popremieňala a ponaprávala tak, že keď prišli domov, nespoznala ich ani vlastná matka, v takom duševnom rozpoložení boli.“[7]
Vnútorné premeny obyvateľov dediny sa však nestretnú s úspechom, pani Arlingtonová vo svojej novonadobudnutej presnosti a prísnosti stráca svoju milú povahu, pani Marigoldová sa stáva múdrejšou než jej manžel, čo mu prestáva byť po chuti. Týmto spôsobom sa autor snaží do príbehu vložiť aj určitý morálny aspekt – nežiadať od ľudí, aby radikálne zmenili svoju povahu, pretože je tu možnosť, že sa toto prianie splní, predstava však často býva od skutočnosti v mnohom odlišná. Klapka zároveň podáva aj výpoveď o mužoch a ich egu – poslanec Marigold sa obáva, že ho jeho žena svojou múdrosťou prevýši a žiada o jej opätovnú premenu, avšak do pôvodného stavu. Autor sa tiež snaží poukázať na povery a predsudky ľudí z dedinského prostredia, v ktorom Malvína vyrastala, na charakter a „malosť“ dediny – „Nikdy sa nebála. Skôr ona vzbudzovala strach. Často sa so smútkom zahľadela za deťmi, ktoré pred ňou utekali. Pochopte, tomu sa nedalo odpomôcť. Ona je víla.“[8]
Príbeh sa skladá z rôznych protichodných verzií, ktoré sa k jeho rozprávačovi dostali. Postava doktora a jeho vnímanie udalostí vrátane exaktného vedeckého vysvetlenia javov vnáša do novely racionálny prvok. Naopak, profesor Littlecherry, dostatočne oboznámený s legendami a folklórnymi tradíciami, sa prikláňa k možnosti existencie iracionálneho a uvažuje o Malvíninom nadpozemskom pôvode.
Malvínina zvláštna archaická francúzština, jej subtílnosť, fyziognómia, pohľad, jemný priesvitný odev, čarovné premeny ľudí v blízkosti oblasti s keltskými obradnými kameňmi, všetky tieto fakty podporujú tvrdenie, že bola vílou. Otázka, či ide o skutočný fenomén, alebo len o zhodu okolností a súhru náhod, však ostáva nezodpovedaná. Ktorú z týchto dvoch podôb príbehu si čitateľ vyberie, už ponechal autor na ňom.
[1] In: http://www.ludovakultura.sk/index.php?id=2436
[2] http://www.ludovakultura.sk/index.php?id=2193&no_cache=1&sword_list[]=noc
[3] PODOLINSKÁ, Tatiana: Keltská bohyňa matka a Colignský kalendár. In: Slovenský národopis, s. 162, roč. 45 2, , Štúdie. 1997. Dostupné aj z: http://www.sav.sk/journals/nar/full/sn297b.pdf
[4] Podľa http://cs.wikipedia.org/wiki/Triskelion
[5] KLAPKA Jerome, Jerome: Malvína z Bretónska, s.96. Bratislava: SMENA, 1981, 217s.
[6] KLAPKA Jerome, Jerome: Malvína z Bretónska, s.48. Bratislava: SMENA, 1981, 217s.
[7] KLAPKA Jerome, Jerome: Malvína z Bretónska, s.115,116. Bratislava: SMENA, 1981, 217s.
[8] KLAPKA Jerome, Jerome: Malvína z Bretónska, s.135. Bratislava: SMENA, 1981, 217s.
