Kritika, až príliš subjektívne negatívna, dokáže vziať všetky ilúzie, ktoré ste si stihli o recenzovanom diele vytvoriť. Jeden z mála slovenských filmov, ktoré v posledných niekoľkých rokoch (ne)vznikli, "O dve slabiky pozadu", je vraj pozadu. Hlavná postava mladej ženy Zuzy, "ktorá nestíha" je podľa kritičky umelo vytvorená, afektovaná, nereálna, jej svet snov a celý film vidí len ako pekné obrázky a pozlátka. Film vraj nie je dosť vyhranený, aby sa stal komédiou, ale ani drámou. (A čo žáner tragikomédia? Na ten sa akosi pozabudlo.) Umenie však nemusí (a ani by nemalo) hovoriť len všeobecne. Film nesie dokonca isté autobiografické črty a autorka nám pomerne značne odhalila svoje vnútro. Hlavná postava je síce načrtnutá, ale nemyslím, že by jej detailná typológia nejako obzvlášť chýbala. Podstatné je, aby sa divák ponoril do deja, odhalil a cítil to, čo cíti hrdinka a myslím, že v tomto prípade sa to vydarilo. Snivé predstavy Zuzany tieto pocity len viac umocňujú a pomôžu nám zasnívať sa aspoň na chvíľu spolu s ňou. Dialógy sú zväčša úsmevné, striedajúce sa s tichými obrazmi myšlienok. Zaujímavé je tiež vyobrazenie dabingového štúdia a života umelcov. Film vôbec nie je povrchný, vtipne i smutne odhaľuje dnešný, až príliš hektický a uponáhľaný život nás všetkých, nielen mladej generácie nestíhajúcich "Zuzán". Z pozostatkov slovenskej filmovej tvorby, film Katky Šulajovej veľmi príjemne prekvapil. Má hĺbku, myšlienku aj svoju poetiku. Ostáva len dúfať, že slovenská tvorba sa začne vzmáhať a podobných filmov vznikne viac.
Tiež som rada, že negatívnej kritike sa nepodarilo odradiť ma od zhliadnutia tohto filmu. Veď nakoniec, už stihol získať cenu divákov bratislavského medzinárodného filmového festivalu.
Tak len pripomínam, spoľahnite sa radšej na vlastný vkus a patričný úsudok si utvorte sami.
