Píšem si:
Hej ty! Áno ty, čo sa tak uprene dívaš na ten papier.
Presne ty! Bez mena.
Čo sa tak mračíš? Stále si s niečím a s niekým nespokojná.Ale nič nefunguje na dvesto percent ako si to predstavuješ, ako to ty chceš.Tak sa konečne vzchop a začni vnímať svet reálne. Teš sa, ak sa niečopodarí len sčasti. Všímaj si detaily. Aké sú krásne. Nie to, že prší. Aleto, že príde dúha a po nej slnko.
Ty si len myslíš, že všetko musí byť dokonalé. Ale pozri na svoju izbu. Povýbuchu. Totálne. Koniec tretej svetovej. Tak vylez odtiaľ, vylez! Otvor očia pozeraj sa normálne. A zahoď tie tmavé okuliare, cez ktoré aj taknič nevidíš. Len sivú priemernosť. Zahoď ich! Tú smiešnu clonu. A potom sapozri na seba, na druhých a na svet. Ako žije(š).
Píšem si:
Ahoj kritik.
Čo vyčítaš mne, vyčítaj aj sebe. Lebo ty si ja. Alebo nie si? Čo tam vo mnerobíš? Máš to tam dávať do poriadku a nie mi písať kritické listy. AkoVajanský so Škultétym.Prestaň ma obviňovať. Veď viem, viem. Niekedy to preháňam. Kritizujem všetkoa všetkých. Aj teba, ty moje ukričané ja.
Píšem si. Píšem si tieto listy, lebo sa nikdy nepočúvam.
