V minulom čísle sa Zuzka dotkla témy bariéry na festivaloch. Tie sú v dnešnej dobe na každom kroku. Všade tam kde sa chce handicapovaný človek v dnešnej dobe pohnúť, čaká ho veľa fyzických bariér. Pri pozorovaní som stále presvedčený, že spoločnosť si za 19 rokov ešte nezvykla, že medzi nami žijú aj ľudia s trochu špecifickými potrebami. Tak ako každý zdravý človek má potrebu pracovať, zúčastňovať sa kultúrnych a športových akcií, cestovať, také isté potreby majú aj telesne postihnutí ľudia.
Isté obdobie som žil v škole s ľuďmi, ktorí boli na tom horšie ako ja. Už aj v samotnom hlavnom meste je to na zaplakanie a to už nehovorím o podmienkach u nás na Orave. Ak chce isť do mesta sám na nakúp, musí nato zabudnúť – prvá prekážka mestská hromadná doprava so schodmi a žiadnym bezbariérovým vstupom, takže potrebujete mať so sebou asistenta a ten sa musí spoľahnúť, že mu ešte niekto zo spolucestujúcich pomôže. To isté platí aj o štátnych a kultúrnych inštitúciách, zdravotníckych strediskách a športoviskách všade na Slovensku. Najsmutnejšie na tom všetkom je, že nielenže sa tieto bariéry vôbec neodstraňujú, ale veľakrát sa ešte stavajú domy aj rôzne penzióny s bariérovým prístupom.
Problém s ktorým sa asi najčastejšie handicapovaný ľudia stretávajú sú nielen fyzické bariéry, ale aj spoločenské bariéry. Veľká väčšina spoločnosti nás odsúva na okraj a neberie nás ako seberovných a pritom veľa handicapovaných ľudí dokáže niekedy aj viac, ako zdravý človek.
Najviac je to viditeľné, keď sa človek s handicapom zaujíma o prácu a uvedie, že je handicapovaný, tak sa mu radšej vôbec neozvú, alebo na pohovore sa mu slušne poďakujú za záujem.
Položil som dvom telesne postihnutým ľudom otázku: Ako vnímate bezbariérovosť na Slovensku?
Maťo: Od malička som na vozíku a za tých pár desiatok rokov vnímam schody do "zaručene bezbariérového kina" trošku inak ako pred pár rokmi. Našiel som si spôsob, ako to zvládam. Bývam v BA, našom hlavnom meste a tam by jeden zaplakal, koľko to dá námahy, dostať sa autobusom, z jedného konca mesta na druhý... Ale ochotný človek sa sem-tam nájde. Najviac ma dojíma MHD a doprava všeobecne... V Bratislave, kde žije 15% populácie Slovenska, je nemožné, aby som sa dočkal ranného BUSU do práce, ktorý by bol bezbariérový; v našom krásnom, veľkom meste také jazdia až 2. Tak som to riešil listom na Dopravný podnik a momentálne som vo fáze čakania odpovede... snáď sa teda dočkám Ako to už býva, lásku som našiel na úplne opačnom konci Slovenska, no a to sú vám veci... Prišiel som jedného krásneho dňa sem, do Prešova, na návštevu... a tu; centrum mesta je bezbariérové, väčšina reštaurácii je prístupná aj s vozíkom a MHD, to je kapitola sama o sebe... Vám tu normálne jazdia nízkopodlažné autobusy a dokonca pravidelne... Asi by to chcelo nejaké celoslovenské konzílium starostov o integrácii a bezbariérovosti... A takto v rýchlosti ma napadla ešte jedna aktuálna vec... Vlaky; ak nemáte vodičák, je to celkom pohodlný a rýchly dopravný prostriedok... Ale úplne ma vie dostať, že bezbariérové kupé nie je "v štandardnej výbave" a ak si náhodou niekto z nás zmyslí, že by chcel cestovať, tak to treba telefonicky hlásiť min 3 dni dopredu... Tomu sa povie, že patríme do Európy...
Jana: Osobne si myslím, že bezbariérovosť na Slovensku je skutočne na značne nízkej úrovni. Tí skôr narodení, by so mnou zrejme nesúhlasili, pretože, keď sa človek obzrie 10, 15 rokov dozadu a porovná to zo súčasnou situáciou, je badať určitý pokrok no na druhej strane ak dnešnú situáciu u nás porovnám so situáciou čo i len v susedných štátoch, výsledok je jasný: je čo doháňať.
Z bariérami som sa stretávala denne, keďže handicapovaná som od malička, výraznejšie ako v minulosti však problém bariér vnímam dnes, kedy ho ako vysokoškolská študentka musím prekonávať denne niekoľkokrát. Hoci študujem v hlavnom meste Slovenska, ktoré by v určitom slova zmysle malo ako mesto reprezentujúce štát ísť príkladom, cestujem hromadnou dopravou, ktorá má klasické schody, autobusy s plošinami totiž bohužiaľ premávajú iba v určitých častiach Bratislavy. Často však bariéry autobusovej dopravy dopĺňala aj "ochota" vodičov, ktorým mnohokrát ( najmä spočiatku), robilo problém počkať o pár sekúnd navyše, ako sú zvyknutí štandardne pri nastupovaní cestujúcich, takže som neraz len tak-tak unikla zovretiu dverí autobusu.. Ďalšou dennou prekážkou, ktorú musím zdolať ak sa chcem dostať ku vzdelaniu sú schody v budovách mojej školy, ktorá sa skladá z troch viac poschodových budov, pričom ani v jednej nie je výťah. No a rampy aspoň pri vstupe do budovy, či zábradlie po oboch stranách schodíšť ostávajú pre mňa naďalej len snom. Ubytovanie, ktoré tiež nevyhnutne patrí k životu, však tiež nie je bezproblémové. Bývam sčasti v bezbarérovom bloku jedného ubytovacieho komplexu. Slovíčko sčasti som použila zámerne, pretože predtým ako sa dostanem k svojmu obydliu musím pešo prejsť približne 400 metrový kopec, na konci, ktorého sa nachádza miesto, kde som ubytovaná. Pri strmosti a dĺžke kopca, je viac ako jasné, že ho môžem vyjsť na hranici svojich síl, len vďaka tomu, že sa pohybujem pomocou barlí, vozíčkar by tu totiž žiaľ bez pomoci aspoň 2 ľudí nemal žiadnu šancu. Právo na vzdelanie je mi teda dané rovnako, ako každému, ako jedno zo základných práv, no je naozaj otázne či aj cesta k jeho naplneniu je pre mňa vytýčená rovnako ako pre ostatných ľudí.
Koreň problému, možno vidieť v mnohých veciach. Jedným z nich je podľa môjho názoru určitá nekompetentnosť ľudí, ktorí rozhodujú o finálnej podobe bezbariérovosti. Výsledok je často totiž taký, že hoci sa nachádza pri nejakom vstupe do zariadenia rampa, je tak prudká, že pri jej zdolaní, hoci mala byť prostriedkom k samostatnosti, dotyčný handicapovaný opäť potrebuje pomoc druhého. V súvislosti s týmto aspektom problematiky som sa stretla aj s prípadom, kedy sa v rekreačnom zariadení nachádzali skutočne veľmi dobre upravené sociálne zariadenia, no šírka dverí, ktoré k nemu viedli, neumožňovala človeku na štandardne širokom vozíku dostať sa dnu. Tým pádom mu bola znemožnená jedna zo základných potrieb každého človeka.
Mnohí ľudia, ktorí nemusia riešiť podobné otázky, si môžu myslieť, že bariéry nás obklopujú vďaka dnes tak často skloňovanej otázke ako sú financie. Dovolím si však nesúhlasiť. Za oveľa väčšiu bariéru ,v skvalitňovaní života telesne nezvýhodnených, ako sú financie považujem bariéry v mysliach ľudí. Uvediem príklad kedy mi jedna nemenovaná vysokoškolsky vzdelaná osoba, na konštatovanie o bariérovosti prostredia povedala: " Nevidím problém vo financiách, no vás handicapovaných je stále málo a preto spoločnosť považuje, za nie až tak výhodné a potrebné robiť určité kroky čo sa týka húfneho odstraňovania bariér." Myslím si, že toto je len kvapka v mori a že táto situácia, nie je až tak ojedinelou a nie som sama, ktorá sa s niečím podobným stretla. Myslím si teda, že skôr než sa začne hlasno žiadať o pomoc ľudí, ktorí majú na ňu prostriedky, treba ponúknuť pomoc im samotným, pomoc iného pohľadu na veci. K tomu aby sa snahy o odstránenie bariér stali skutočnými a efektívnymi sa zrejme hoci je to zarážajúce treba sa zrejme vrátiť niekam úplne inam. Je nevyhnutné ľuďom ukázať prečo je potrebné robiť kroky k odstráneniu bariér a taktiež poukázať na to, ako veľmi je zdravie relatívne.
