Zakladateľom Hnutia Svetlo-Život sa stal katolícky kňaz, profesor František Blachnický. Narodil sa 24. 3. 1921 v Rybniku na Sliezku ako syn ošetrovateľa Jozefa Blachnického a Márie Millerovej. Pochádzal z mnohodetnej rodiny. Študoval na Gymnáziu v Tarnovských Horách a už počas štúdií bol aktívnym skautom.
V roku 1938-1939 absolvoval vojenskú službu. Zúčastnil sa bojov počas prvých dní druhej svetovej vojny. Po kapitulácii Poľska sa dostal do zajatia, odkiaľ sa mu podarilo ujsť a vrátiť sa domov. Na jar v roku 1940 ho gestapo zatklo a deportovalo do koncentračného tábora v Osvienčime ako väzňa číslo 1201. Pobudol tam štrnásť mesiacov, z toho deväť mesiacov bol v obávanom trestnom oddiely.
V marci r. 1942 bol prevezený do Katovíc a odsúdený na trest smrti sťatím za konšpiračnú činnosť proti hitlerovskej ríši. Tu prežil zrútenie všetkých svojich mladíckych ideálov. Keď čakal na popravu, mal príležitosť uvažovať o skúsenostiach z Osvienčimu a jasne tak spoznať absurditu života bez Boha. Tradičná viera, ponímaná skôr ako praktiky než ako viera v živého Boha, sa v tejto situácii ukázala ako nedostatočná.
Zlomovým dňom sa mu stal 17. jún 1942, keď zažil náhle obrátenie, dar živej viery. Vo svojom duchovnom testamente o tejto udalosti píše takto: Dostal som ho v jedinom momente ako vliatie novej, nadprirodzenej skutočnosti, ako celkom nové svetlo, ktoré nezapálila ľudská sila. Cela smrti sa stala celou nového života. A ďalej píše: Táto skutočnosť viery určovala neprestajne dynamiku môjho života od tohto okamihu po celých štyridsaťtri rokov a stala sa vo mne prýštiacim prameňom večného života.
S novým duchovným zrodom bol o. Františkovi Blachnickému nanovo darovaný aj pozemský život. Po sto dňoch čakania na výkon trestu smrti, ho nečakane omilostili. Následne prekladali z jednej väznice do druhej, až do konca vojny, v apríli 1945, keď ho oslobodili americké jednotky v blízkosti Zwickau. Pre Františka Blachnického nastalo šťastné obdobie intenzívneho poznávania a prijímania svetla viery a dozrievania jeho rozhodnutia zasvätiť svoj život Bohu a ľuďom v kňazskej službe. V roku 1945 vstúpil do seminára v Krakove, kde o päť rokov neskôr prijal kňazskú vysviacku. Čas formácie v seminári, kde sa pripravoval, aby mohol odpovedať na Božiu výzvu, mu osvetľuje postoj márnotratného syna, ktorý sa vrátil k Otcovi, postoj pokánia a pokory. Od tohto času sa začala jeho pastoračná práca v niekoľkých farnostiach katovickej diecézy. Pracoval hlavne s mládežou, formoval vo farnostiach elitné skupiny. Práve tu sa zrodila metóda oázových duchovných cvičení.
V rokoch 1957-1960 o. Blachnický zakladá a vedie Kruciatu (Krížovu vypravu) Striezlivosti. Odkrýva problém alkoholizmu, ktorý môže byť podľa neho vyriešený len správnou výchovou a vedením celého človeka. Zároveň predstavuje Nepoškvrnenú ako formačný ideál.
Od roku 1961 študoval na Katolíckej Univerzite v Lubline. V tomto období (1961-1971) napísal okolo sto vedeckých a populárnych publikácií, aktívne sa zúčastňoval pokoncilovej obnovy liturgie v Poľsku.
Od roku 1964 inicioval a viedol oázové hnutie, ktoré sa spočiatku volalo Hnutie živej Cirkvi, neskôr Hnutie Svetlo-Život. Ako ovocie oáz rozvíjal nové iniciatívy hnutie rodinných oáz pod názvom Domáca Cirkev, Evanjelizačné hnutie, Modlitebné hnutie, Kruciátu oslobodenia človeka, Hnutie ochrany počatého života. Rozvíjal aj ekumenickú činnosť. Dňa 10. 12. 1981 emigroval a pracoval v Kresťanskej službe oslobodenia národov, ktorú založil s cieľom pomáhať národom pri získavaní vnútornej suverenity a budovaní vzájomnej jednoty. V Nemeckom Carlsbergu založil stredisko Hnutia Svetlo-Život a viedol prvé oázy v zahraničí.
František Blachnický zomrel 27. februára 1987 v Carlsbergu na pľúcnu embóliu. 9. decembra 1995 sa v Katovickej arcidiecéze začal proces jeho blahorečenia.
Kňaz František Blachnický bol človekom hlbokej dôvery voči Bohu, ktorá sa rodila zo svojskej schopnosti kontemplovať Boha a svet. Mal v sebe ducha nekompromisnej služby Cirkvi. Charakterizovala ho neobyčajná pracovitosť a schopnosť dobre si zorganizovať prácu. Úcta voči ľudskej osobe. Duch vytrvalosti a pokory.
Bol to človek nekompromisnej dôvery voči Bohu, heroického úsilia budovať živú Cirkev, v ktorej sú ľudia prepojení duchom Evanjelia a hlbokej pokory.
(zdroj: www.groaza.sk)