V ten rok nebola šanca, že sa naše deti zastavia v lete doma. Dcéra bola na ročnom zahraničnom študijnom pobyte zo svojej školy. Syn s vtedajšou priateľkou skúšal nejakú prácu tiež v zahraničí, alebo len riešili svoje budúce bývanie. Jednoducho radšej využiť prázdniny a odísť.
S Erikou si celkom rozumieme v bláznivých nápadoch. Boli sme viackrát so žiakmi v divadle, na výletoch, či kdekoľvek. Proste spriaznené duše. Nie vždy všetko dopadlo dobre, ani sa vždy nezhodneme v názoroch, ale dá sa nám spolu existovať.
Takže vidina toho leta u mňa – smútok bez detí doma.
U Eriky – potreba zdokonaľovať sa v angličtine. Chodí do jazykovky a chcela by urobiť štátnice. Rozprávanie však len tak ľahko nejde nabifliť. Teda leto v Anglicku!
Keď už v Anglicku , tak si aj zarobiť.
Keď zarobiť, tak v niečom zmysluplnom pre mňa. Pomoc postihnutým. Zažiť, ako to funguje v takej vyspelej krajine.
Opatrovateľky! Iba legálne cez agentúry sme našli možnosti predĺženého leta s požehnaním zamestnávateľa.
Na prvý týždeň sa dostavíme do Leicestru na úvodné školenie. Ubytovanie je zabezpečené zdarma.
Prípravné schvaľovacie hovory sme absolvovali cez skype. Prešli sme obe.
Bolo nám jasné, že počas celého pobytu už spolu nebudeme. Je málo pravdepodobné, aby sme sa dostali ku klientom v tom istom meste. Ale začiatok je dôležitý a ten zvládneme spolu.
Nezvládli sme.
Teda Erikina angličtina nebola dostačujúca pre úspešné ukončenie úvodného kurzu. Prekvapilo nás to obe. Aj sme všetci našepkávali pri absolvovaní nenápadných preskúšavaní počas získavania praktických zručností v opatrovaní postihnutého pacienta. Starať sa vedela určite lepšie, len nerozumela pokynom. Častokrát si neverila a uisťovala sa, či dobre rozumie. To nebolo dobre.
Mňa to celé až tak nebavilo. Už som cestovala s boľavou nohou. Nejako som si ju presilila behaním. Krívala som poriadne. Ani dôjsť bez prestávky od hotela v centre k nášmu školiacemu zariadeniu vzdialenému necelý kilometer sa mi nepodarilo bez chviľky na lavičke v parku. Erika to so mnou trpezlivo zvládala.
Hotel bol výborný, pohodlný. Užili sme si ho.
Stravu sme si museli zabezpečiť sami. Poskytli nám obed s nápojmi v budove školenia. Obed znamenal sendvič a čaj alebo kávu. Po prvom dni sme podľa zadania pochopili, že si treba objednať sendvič so šalátom. Tí, ktorí tak neurobili, dostali dva suché krajce chleba natreté pomazánkou. A to teda nebolo dosť na pracovnú dobu od deviatej do piatej.
Dopĺňali sme to teda sladkým čajom, či mliekom v káve a cukrom. To bolo poskytované bez obmedzenia v spoločnej kuchynke.
A ešte sme si zvykli na malé balenie zemiakových lupienkov k sendvičom. Chutí mi to doteraz. Tie boli naozaj rôznorodejšie ako dostať kúpiť u nás. Chutila mi príchuť kurča a tymian.
Pri tých, pre nás zvláštnych a hlavne iných, stravovacích návykoch si s pobavením spomínam na časy plánovania našich spoločných ciest s Erikou. Jej hlavná podmienka pri výbere akejkoľvek činnosti bola zabezpečená strava.
Pôvodne sme sa chystali na cesty s worktravel. Aj sme po dlhých týždňoch našli sympatickú dievčinu v Atlante, ku ktorej by sme asi aj došli, ale o stravu by sme sa museli starať samé. To rozhodlo!
A tak sme sa v ten júlový týždeň vyskytli v príjemnom hoteli v peknom anglickom mestečku.
Súčasťou školenia bolo dokonca aj overenie šoférovania. Ani jedna sme tú ľavú stranu nedali. Ja teda hlavne na kruhovom objazde. No a ten neseriózny unavený učiteľ autoškoly, pôvodom z Indie, ma ešte ukrátil o dvadsať minút jazdy, keďže som bola v ten deň posledná. A ja jazdím tak rada! Možno by som si i časom zvykla aj zrýchlila. Nedal mi šancu. Mohla som si zaplatiť hodiny jazdy navyše. V jeho očiach som bola beznádejný prípad. Sklamal ma, darebák.
Už i noc po prílete na Stansted bola zážitok. Chceli sme si to leto užiť ako sa len dalo. Keďže sme brali najlacnejšie letenky, docestovali sme večer pred plánovaným začiatkom školenia. Našli sme si ubytovanie v neďalekej dedinke v dobre vybavenom záhradnom domčeku. Krásne tam bolo! Zabalené raňajkové chleby nám vydržali ešte dva dni. Renáta ich dokonca ponúkala našim hladným, pomerov ešte neznalých, spolužiakom ako dobre zásobovaná a pripravená žiačka. Čakali proste ohlásený obed počas školenia a tie dva zlepáky ich hladu veľmi nepomohli. Ani nám.
Unavená som bola aj z tých aktivít a nekonečných častí kurzu, kde sme po párhodinovej prednáške museli ku nej napísať úspešne test, aby sme potvrdili, že sme dávali pozor a učivo je nami osvojené. Priznám sa, že po prvých celkom úspešných dňoch, ma neposlúchala už ani moja pozornosť a vnímanie. Využívala som skôr dostupný internet na svoje súkromné účely v prázdninovom duchu. Tiež sa priznávam, že som potom na testoch odpisovala od susedov kamarátov, keď sa dalo. Nie som na seba hrdá! No čo už?!
Najzábavnejšie bolo, že Erike sa fakt darilo a tieto potvrdzovacie testíky mala vždy s lepšími výsledkami. Keď sme si večer porovnávali dosiahnuté bodovanie, milo ma prekvapovala svojimi vedomosťami. Šikovná je!
Dokonca som bola aj na opravnom preskúšaní. Neuveriteľnom! To bola fakt zábava! Dávkovanie liekov. Do plastových malých krabičiek od cukríkov tiktakov sme mali prichystať lieky pre klienta. Tak to by som fakt nečakala, že nezvládnem. Ani som nechápala, prečo sa so mnou zhovievavo trápila tá prísna nesympatická, dokonalo upravená a pripravená, profesionálne podkutá, typicky chladne ústretová školiteľka.
Neskôr mi to vysvetlila naša sympatickejšia a priateľskejšia administrátorka. Hneď v prvý deň sme si sami pripravili svoj profil v ich firme s fotkou a osobnými informáciami pre prípadných klientov z radov záujemcov. No a o mňa tam už v stredu bol záujem. Tak som tie krabičky s liekmi musela zvládnuť. No a v mojej budúcej kariére v tejto oblasti som sa i tak dávkovaniu nemohla podľa tých školiacich učených pravidiel venovať. Urobili to v zdravotnom stredisku.
V jednom prípade som musela dokonca absolvovať aj ďalšie náročnejšie dávkovanie liekov, ktorému by som sa i rada vyhla a sama som si neverila, že to zvládnem. To som už bola úplne pri vedomí zoči voči krutej realite. Pri tom pacientovi to bolo mimoriadne komplikované. Nerozprával, mal zavedenú tracheostómiu.
Keď už spomínam osvojené profesionálne pravidlá, tu som asi bola skôr ocenená pozornosťou zo strany rodiny klienta za to porušenie. Dovolila som si ho pohladkať po hlave po záchvate. Mala som ho rada a bolo mi ho veľmi ľúto. Často som mu to i hovorila po slovensky, rozprávala sa s ním, hoci mi nerozumel a neodpovedal. Takéto osobné prejavy nie sú prípustné.
Odpustili mi i, že som si omylom podvedome vošla do vlasov pri spadnutej zle prichytenej ofine bez toho, aby som si vymenila rukavice. Riešila som práve toaletu klienta a až vtedy si uvedomila všadeprítomnú kameru. Naučila som sa i využívať túto skutočnosť. V zlej situácii pri záchvate mi manželka klienta rovno volala so súhlasom podania diskutovaných liekov v danej situácii. Nebolo kedy volať a bolo treba rýchlo konať. Kamery mali i svoje výhody. Na druhej strane som nechápala, prečo sa ma v iný večer pýtala, kde je druhý asistent. Možno sa vedel lepšie vyhnúť záberu. Ale mne bolo jeho driemanie v kresle v kúte ukradnuté.
V piatok po skončení školenia povedali definitívne rozhodnutie. Ja som sa mala v pondelok hlásiť pri Dorchestri v malej dedinke v rodine Johna. Bol na vozíku. Bývalý jachtár. To ma potešilo predstavou, že sa snáď dostaneme aj k moru. Nedostali.
Horšie bolo to piatkové rozhodnutie pre Eriku. Povedali jej, že nemusí nič platiť za ubytovanie, stravu a školenie. Do žiadnej rodiny ju poslať ale s jej angličtinou nemôžu.
Keby som ja neposlúchla moje pridelenie k Johnovi, musela by som zaplatiť všetko. Nebolo to málo. Na to som fakt nemala.
Nepríjemná chvíľa pre obe.
Rozhodli sme sa teda aspoň ten náš posledný spoločný víkend stráviť spolu niekde pri mori. Našli sme si ubytovanie v Blackpoole priamo pri pláži v nejakom lacnom hotelíku. Zmierovali sa tam s realitou a riešili čo ďalej.
Naša kolegyňa má v Anglicku dcéru. Erika sa s ňou viac kamaráti. Myslím, že bola na túto situáciu trochu pripravená. Oslovila ju, či jej pomôže nájsť si nejakú prácu a ubytovanie. Pomohla. Erika po našom víkende cestovala za ňou a pracovala tri mesiace v nejakej firme.
Nebola veľmi spokojná. Pracovala s nejakými Indmi. Ich angličtina nebolo to, čo potrebovala na vylepšenie tej svojej. V domčeku, kde bola ubytovaná, bývali spolu s ňou nejakí mladí chalani. Tých potešila svojou poriadkumilovnosťou. Bola tam veľmi žiaduca. Oni ju zasa zasvätili do počúvania kvalitnej hudby. Mali vycibrený vkus a to Erike celkom vyhovovalo.
Jej práca nebola ľahká. Ale bola každý večer doma sama v svojom súkromí. Dokonca sa dohodli s kolegami i na doprave. Musela teda komunikovať v angličtine, aby sa dohodla kedy a o ktorej ju kde kto autom vyzdvihne.
Ona sama to obdobie hodnotí negatívne a nespokojne. Čo je ale pre mňa najhoršie, vyčíta mi, že som sa na ňu vykašľala. Možno to vraví trochu zo žartu. Mňa to ale naozaj bolí.
Nemám pocit, že som mala na výber. Pre mňa to bolo ďaleko horšie. Veď ja som sa do toho pustila hlavne preto, aby som ju podporila v rozhodnutí niekam vycestovať akokoľvek. To, že i tak nebudeme celé mesiace spolu, nám bolo jasné hneď na začiatku snovania našich plánov.
Už by som si dobre rozmyslela, či by som sa znovu na niečo podobné dala nahovoriť kamarátkou. Veď som ju skôr stratila. Dobre mi tak!
No a to už vôbec nevravím o svojom zúfalstve, keď sme si občas zavolali a ona bola niekde večer posedieť si s kamarátmi. Tak o takom niečom som ja mohla len snívať. Cez tých pár hodín voľna som si akurát tak vydýchla od povinnosti, osprchovala sa , oprala si, prípadne vypĺňala požadované tlačivá.
Zarobila som ale naozaj dobre. Agentúra mi preplatila dokonca i cestu. Finančne som na tom nebola zle. Dopriala som si i malé výlety s ubytovaním na oddýchnutie v Londýne a v Brightone medzi dvoma klientami. Len som si nie istá, či mi to stačilo.
Cítila som sa uväznená a zúfalá. Ronila som slzy pri pohľade na odlietajúce lietadla a nevedela sa dočkať, kedy budem môcť v jednom sedieť na ceste domov.
Dobre mi tak!
Kedysi pri krátkych cestách do Londýna som si vravela, že by som chcela chvíľu žiť v tom meste. Chvíľu tam naozaj patriť. Nielen ako turista. Túžila som tam byť nielen na výlete, či na nejakom kurze, školení alebo pracovnom stretnutí.
Patrila som.
Dávajte si pozor na svoje sny. Môžu sa vám splniť. Ani sa nenazdáte. Sny je niekedy krajšie snívať, ako zažiť.
Dorchester je pekné mestečko pri mori. Docestovala som na malú stanicu. Lauren mala po mňa prísť autom. Neprišla. Musela som taxíkom.
Lauren bola Johnova manželka. Obaja boli asi v mojom veku. Bývali v peknom pohodlnom kamennom domčeku na malom námestíčku v malej dedinke neďaleko Dorchestra. Taxikár mal problém trafiť v tých malých uličkách s luxusnými sídlami. Ale našli sme to nakoniec. Bol ku mne milý v tom mojom nie najpríjemnejšom duševnom rozpoložení.
Necítila som sa dobre a v myšlienkach som bola s Erikou. Bol asi takým posledným ľudským. Ďalej to už bol obchod.
Už aj tá cesta taxíkom bola od mojej hostiteľky špekulácia. Myslím si to teraz. V materiáloch o rodine, do ktorej idem, bolo uvedené, že sa o odvoz postarajú sami. Takto platila agentúra aj dopravu. Ale to je už ich problém.
Mne ten milý taxikár až tak nevadil. Náhoda chcela, aby ma aj prišiel vziať po dvoch týždňoch späť k vlaku do Dorchestra. Lauren mala zasa nejaký problém s odvozom. Bola som rada, že od nich odchádzam. Bola by som šla asi aj autobusom. Nebolo to tam ani trochu milé, srdečné a úprimné. Napäté.
Bývanie ale bolo veľmi pohodlné. Najmilší bol ku mne ich psík. Robil mi často spoločnosť v izbe.
Stretla som sa tu s predchádzajúcim pracovníkom agentúry, ktorý mi mal predať službu pri Johnovi. Vysvetlil mi, čo kde ako funguje, aké sú moje povinnosti, aj detaily o chode domácnosti a čo sa odo mňa žiada a kde je moje miesto. Bol to Maďar. Mal okolo štyridsať. Rodinu mal v Maďarsku, ale mal aj byt v Londýne, v ktorom zatiaľ býval sám. Prišiel si tu zarobiť. Teraz pôjde domov k ním na prázdniny.
Bol veľmi ochotný, pozorný a trpezlivý. Pomohol mi nielen v práci, ale stihli sme si i zo súkromia povymieňať základné informácie a tak dali nášmu vzťahu nielen pracovný rozmer. Bolo to tak fakt lepšie. O to opustenejšie som sa cítila po jeho odchode. Aj domáci mi dávali často pocítiť, že k nemu mali vrúcnejší vzťah. Pracuje pre nich už celé roky. Niet sa teda čomu čudovať. Navyše chlap sa k Johnovi určite viac hodil.
Zvládli sme to nakoniec. Ja určite nie s nadšením. Ani oni nie.
Lauren ma stále posielala na prechádzku von cez moje voľné hodiny uprostred dňa po raňajšej práci s Johnom. Mne vlastne to oddychovanie v svojej izbe pomohlo dostať sa z problémov s kolenom. Za tie dva týždne bolesť úplne prešla a chodila som normálne.
Ale bola som sa aj prejsť. Túžila som sa dostať na lúku za dedinou. Nedostala som sa. Všade bolo všetko oplotené, zahradené, súkromné. V dedinke bol celkom pekný veľký kostolík. Dokonca v ňom bol i koncert cez víkend. Bola som na jeho popoludňajšej časti. Pekné to bolo.
Využila som možnosť vyprať si svoje osobné veci konečne. Zavesila som prádlo do peknej záhrady na slniečko. Z kuchyne viedla do záhrady terasa so sedením. Rada som si tam i ja niekedy vo voľne posedela. V ten deň ale mali moji domáci návštevu. To moje prádlo bolo naozaj nevhodné, aj keď bolo úplne na druhom konci záhrady. Premiestnila som si ho na sušiak do svojej izby na požiadanie domácej pani. Nevadilo. Chápala som ju. Skôr som sa hanbila, že ma to samu nenapadlo.
Z tých osobnejších vecí sa mi páčilo keď mi Lauren v záhrade ukázala malý záhradný domček, v ktorom presádzala kvietky. Bolo to také výnimočne ľudské. Keď sme pripravovali smetné koše v garáži pre smetiarov na ďalší deň, alebo mi dovolila pomôcť pri nakladaní Johna na vozíku do auta.
Ale moje povinnosti sa točili okolo Johna a jeho potrieb. To bola hygiena ráno a večer, prezliekanie, lieky, meranie tlaku, zapísanie všetkých úkonov, postlanie, upratanie jeho izby. Raňajkoval s manželkou v kuchyni. Potom sedel v svojej pracovni. Na cvičenie ku nemu chodil špeciálny terapeut. Bol veľmi snaživý. Okolo pevného kuchynského stola som mu pri cvičení mohla pomáhať aj ja niekedy. Večer som zasa pripravila izbu na spanie, pripravila lieky nadávkované sestričkou u jeho lekárky. V kúpeľni som mu pomohla pri večernej hygiene a uložila ho do postele.
Nebolo to náročné. John veril, že sa znovu rozhýbe. Aj sa mu často podarilo urobiť pár neistých krokov.
Raňajkovala som v kuchyni sama, kedy som čo chcela. Aj obed som si brala sama, podľa toho na čo som mala chuť. Len večerali sme vždy spolu. To už bola naša spoločenská udalosť. Pripravovala som stôl v obývačke a Lauren uvarila nejaké jedlo. Viedli sme rozhovory, v ktorých sme si mohli povedať niečo o svojich životoch. Nechcela som byť netaktne zvedavá. Komunikáciu viedla obyčajne Lauren tak akosi neutrálne – o dome , o počasí, o našej krajine…
Ich pocit nadradenosti som si uvedomila, keď sa ma napríklad spýtala, či tam u nás na Slovensku poznáme príbor. Asi som zle umiestnila lyžicu k jej tanieru. Ona krmila Davida pri jedle.
Podarilo sa mi nechtiac prevrhnúť vedro s vodou v Davidovej izbe, keď sa stala nejaká nehoda.
“Nevadí. Veď už sú to dva mesiace, keď sme tu naposledy naťahovali nové koberce. “ - poznamenal John s nádychom čierneho húmoru na odľahčenie situácie. Ale vadilo poriadne. Bolo to cítiť z pohľadov a nedostatku srdečnosti. Fakt to nebolo naschvál. Len som sa cítila o to viac nešikovná a zúfalá sama zo seba.
Pekné chvíle boli, keď som mu otvorila v izbe okno do záhrady s krásnym výhľadom na kopčekový zelený anglický vidiek. Ale na more nebolo dovidieť. To som sa vydržala kochať.
Z okna v mojej izbe bol výhľad na malé námestíčko prekvapivo bez pouličného osvetlenia. Teda v noci úplná tma, žiaden svetelný smog. Ale tými hviezdami som sa akosi nenadchýňala. Nebolo kedy a tá tma na mňa pôsobila skôr desivo.
Upratovačka chodila v určité dni. S ňou sme si stihli povedať aj pár zvedavých úprimných viet. To som musela práve vypĺňať agentúre nejaké tlačivá. Zlatá bola. Rozprávala po anglicky výborne, dorozumela sa ľahko. Ale písať? Tak to by vraj nedokázala. To jej pomáha manžel. Tiež bola z východnej Európy.
Tessa bola úžasná. Túto starostlivosť som brala ako odmenu. Tessa bola v mojom veku. Bola na vozíku. Pomáhala som jej, s čím bolo treba. Bola som skôr takou spoločníčkou. Veľmi sa snažila byť čo najviac samostatná. Postávala som pri nej a čakala, kedy mi dá pokyn jej v niečom pomáhať.
Mala som ju veľmi rada. Bola veľmi múdra, rozvážna a príjemná. Mala sklerózu multiplex. Pred mojim pobytom u nej mala haváriu. Bola teda bez auta. Aj tak bolo úžasné, že to zvládala.
Nemohla teda ísť ani veslovať. Venovala sa veslovaniu závodne. Dokonca mala ísť na medzinárodné preteky zdravotne znevýhodnených športovcov. Túto cestu som jej pomáhala pripravovať. Písanie mailov už nezvládala. Diktovala mi a kontrolovala sediac vedľa mňa pri počítači.
Bývali vo Wembley v peknom veľkom udržiavanom rodinnom dome v lepšej štvrti. Dom bol Tessin po rodičoch. Narodila sa tam a prežila detstvo.
Jej tri dospelé deti už mali svoj život. Ale starali sa a navštevovali rodičov. Boli sme raz spolu u lekára na kontrole. Sedeli sme v čakárni. Vedľa nás bola mladá mamička s bábätkom. Túžobne som sa po ňom pozerala a vzdychla smerom k Tesse – „...aj ja by som veľmi chcela vnúčatko. Ty nie? “
„Čo si? Na to máme ešte čas“ – sucho skonštatovala. Ale pohľad na toho krásneho malého drobca ju tiež potešil.
Mala som izbu jedného z jej synov. Luxusnú, ako bol i celý dom. Každá spálňa mala svoju kúpeľňu. Okná boli do veľkej udržiavanej záhrady ohraničenej živým plotom. V tom plote bývali líšky. Možno za dreveným domčekom v rohu záhrady. Vedľa trampolíny bol pevným čiernym igelit na zemi. V noci sa malé líštičky naháňali a púšťali dole tým igelitom. Zvuky ma najskôr vydesili. Ale keď som ich videla, ako nádherne živelne šantia, potešili ma. Rada som sa na ne pozerali pri slabom pouličnom svetle. Patrili do záhrady.
Anglické veveričky nie sú ako tie naše. Sú akési sivé. Nie ryšavé. A sú úplne zdomácnené. Tiež si behajú po parkoch a záhradách. Ale aj cez deň za vidna. Vyzerajú, že sa ľudí ani veľmi neboja.
Tessin manžel sa o nás veľmi nezaujímal. Nebolo mi ani jasné, kedy sa zjaví, či bude pri Tesse. Málokedy. Varil si sám pre seba. Tuším raz pri nás sedel v obývačke pri televízore. Nie veľmi prívetivý. Nemuseli sme sa navzájom. Ani sa mu nečudujem. Bola som u Tessy len na záskok za jej pravidelnú opatrovateľku. Tá mala dovolenku. Som jej veľmi vďačná. Táto práca bola naozaj veľmi príjemná a dôstojná. Nevravím, že som nemusela nič robiť. Bolo to ale iné. Slušné. Výnimočne .
Varenie bolo úžasné! Ako celý dom, i kuchyňa bola dobre vybavená. Len mrazničky boli ako minimálne štyri tie naše doma. Podľa Tessiných pokynov som vybrala mrazené jedlo pre obe, na ktoré mala chuť. Zvyčajne neboli náročné na prípravu. Ibaže kuchyňa bolo kráľovstvo jej manžela. Ju varenie nikdy veľmi nezaujímalo a jedlu neprikladala mimoriadnu dôležitosť. Správne ho brala len ako nevyhnutný prostriedok k prežitiu. Krásna bola, keď ma usmerňovala, ako sa v kuchyni pohybovať, čo a ako použiť na varenie, kde čo môžem položiť, vziať, vrátiť presne na to správne miesto, ako umyť riad po použití. Ja napríklad panvicu po použití doma umývam v teplej vode so saponátom po tom, ako zvyšky vychladnutého tuku vytriem papierovou utierkou. U nich nie. Len papierovkou. Raz sme nestihli ani to. Neočakávane prišiel. Počuli sme auto. Čo s tou panvicou? – bola som zdesená. Ani Tessa nebola v pohode. Daj ju neočistenú do zásuvky. Snáď si nič nevšimne. Našťastie nevšimol. Ale keby aj, Tessa by ho zvládla. Ale načo zbytočne vytvárať takú situáciu, keď sa jej možno aj vyhneme. Vyhli sme sa. Dali sme ju do poriadku, keď po nejakej hodinke zasa odišiel.
Veď až tak by sa asi nestalo, ale tessa vedela , čo robiť pre pokoj v dome. Bola určite tou pravou hlavou rodiny.
Prišla som neskoro. Tessa ma už čakala trochu vystrašená. Mala som byť u nej o jednej. Predchádzajúca opatrovateľka ale odišla už o pol jednej. Nepočkala ma podľa dohody. A ja som prišla neskôr aspoň o pol hodinu. Pokazil sa mi veľký ťažký kufor, ktorý som vláčila so sebou celé to leto. Na Victoria Station v metre nebol vtedy výťah. Na schodoch sa mi odtrhla rúčka. Tá horná. Ostala len bočná. Nosenie nebolo príjemné. Od metra som ku Tesse musela ešte do kopca poriadny kus. Nepríjemné. Vzala som si nakoniec taxík. Ale i tak to trvalo.
Tessa ma už ale vystrašená čakala za veľkými vchodovými dverami ich honosného sídla. Nezvykla byť takto dlho sama a navyše v neistote.
Nezačala som teda najlepšie. Ospravedlnila som sa. Dlhšie ale bola nespokojná.
Myslím, že sme si neskôr celkom rozumeli. Veľa sme spolu rozprávali. Veľa ma naučila. I napriek svojmu handicapu bola sebaistá. Vedela, čo chce. Veľmi rozumná.
Boli sme napríklad aj nakupovať spolu autobusom. Chcela nejaké bavlnené tričko s dlhým rukávom. Túlali sme sa obchodmi. Ako kamarátky. Pomáhala som jej s prezliekaním. Dôverné.
Zaujímavé bolo pre mňa cestovanie autobusom. Samozrejmosť požiadavky na šoféra, jeho slušná ochotná pomoc pri organizovaní nástupu vozíka, zatvorenie dverí pre ostatných cestujúcich, vysunutie plošiny, pomoc pri nástupe do autobusu, trpezlivosť všetkých okolo a ich ústretovosť i v tej rušnej hodine dopravnej špičky.
Manžela sa dosť dotýkala jej samostatnosť i v jej zhoršujúcom sa zdravotnom stave. Na tie preteky sa chystala so svojou dcérou. Zdalo sa, že tým manžela sklamala a stále čakal, kedy aj jeho zahrnie do príprav na cestu a uvedomí si, že ho potrebuje. Nechcela ísť s ním a zariaďovala si aj všetky nevyhnutnosti sama po dôkladných prípravách. Napríklad riešila lieky. Niektoré nemohli do batožinového priestoru lietadla, aby nezamrzli. Zisťovala si u lekárov, koľko a ako ich môže prepravovať.
Rada by som sa dozvedela o jej ceste i viac. Nielen o ceste.
Nedá sa. V agentúre sme podpisovali súhlas s tým, že s klientami sa nebudeme v budúcnosti akokoľvek kontaktovať. Možno by som ten podpis v prípade Tessy i rada porušila. Verím, že ani ona by z toho nerobila problém. Ona ale nedokáže prijať telefonický hovor, stlačiť správne tlačítko, písať maily.
Má to tak byť.
Rada na ňu myslím. Som jej vďačná za pekné chvíle.
