Priznám sa, že i my v našom pokročilom veku sme sa prispôsobili dobe a prestali sme kupovať papierové noviny. Stali sme sa tak nenápadne závislými na správach z internetu. Taká je doba. No čo už? Veď má to i svoje výhody, na ktoré sme si rýchlo zvykli. Horšie je asi to, že tie naše sociálne kontakty a komunikáciu vymieňame za tú pohodlnejšiu virtuálnu.
Tiež sa priznávam, že často si pri niektorých článkoch čítam i diskusie. Potrebujem si porovnať svoj názor, alebo ujasniť tému. Napríklad pri filmoch. Alebo pesničky často lajkujem. Príspevky na facebooku, ktoré sa mi páčia a potešia.
Tak to bolo i pri článku o bezohľadnej učiteľke v škôlke, ktorá týrala zverené deti. Zaujímala ma problematika okolo. Prípad sa mi zdal šokujúci. Ako sa to mohlo vôbec diať?
V diskusii som našla plno podobných prípadov. Spomínala i na škôlky svojich detí.
Došla som ku príspevkom, ktoré ma pobavili. Predstavila som si samu seba, ako často zápasím s technikou smajlíkov, keď už sa predsa chcem k niečomu vyjadriť. I mne sa stáva, že kliknem na nevhodného smajlíka a neviem čo s tým. A klikám a klikám a vôbec mi nie je jasné, kedy tam radšej nič nie je. Ak si to vôbec všimnem. Často i meditujem nad významom a vhodnosťou smajlíka.
Stalo sa to podľa mňa i tej pani, o ktorej je reč. Jednoducho klikla vedľa. Alebo ani nevnímala, aký to je smajlík. Ale tej ráznejšej múdrej sa podarilo vhodne zaviesť tému ďalej , ako to často v diskusiách býva. Teda ešte bývajú i horšie diskusie. Vulgárne a absolútne od témy. Tým sa hneď vyhýbam. Niekedy síce pobavia. Len ma prekvapuje, akí sú ľudia v tom priestore bezprostrednejší. Nevyberajú slová a často sú prehnane prudkí a nerozvážni. Asi sa už tiež v reálnom živote menej rozprávajú.
Vyrehotané smajle z profilov bez identity. Pekne to nazvala, však?
