Zaľúbila som sa platonicky hneď v ten prvý rok na vysokoškolskom internáte. Samozrejme neopätovane. Ale dávala som svojmu snu šancu k zmene v skutočnosť. Márne. Ako to už v živote býva – srdcu nerozkážeš!
No čo už? Nie som na seba hrdá. Dobre mi tak!
Martin bol priamo z Tatier. Býval v Tatranskej Lomnici. To ale nebol dôvod, prečo som sa doňho zaľúbila. Bol proste úžasný! Jedinečný! Nedalo sa inak. A bol ku mne zhovievavý. Trpezlivo čakal, kedy ma to prejde. Hanbím sa stále za to svoje nerozvážne obdobie a konanie.
Prázdniny po prvom roku na výške. Sloboda a nadšenie.
Spravím si nenápadný výlet do Tatier a zavolám Martinovi, že som úplne náhodou neďaleko. Či si nespraví na mňa voľno.
Spravil. Bol na brigáde, je síce unavený, ale na pivo so mnou zájde. Stretli sme sa pred známym hotelom. Posedeli , porozprávali. Bol ku mne veľmi slušný a veľkorysý. Prešli sme sa spolu mestom, poukazoval mi známe miesta a došli sme k ich bytu. Vzal kľúče od auta, že ma zavezie k rýchliku do Popradu. I tak tam mal cestu. Mal sa s niekym večer stretnúť. Zoznámil ma so svojou mamou. Všetko bolo také jednoduché, samozrejmé a nádejné.
Na popradskej stanici ma nechal samu čakať na svoj vlak. Mal prísť za pár minút. Chyba!
Mohlo to dopadnúť aj lepšie, ale bola som vďačná za krásne popoludnie so svojim vysnívaným človekom. Premietala som si v mysli spoločné chvíle. Tešila sa spomienkami a pripomínala si krásu hôr i všetkého, čo mi tu bolo dopriane zažiť. Trochu sklamaná, že Martinovi nebudem môcť kývať z odchádzajúceho vlaku. Ale vážila som si i čas, ktorý mi venoval. Bol ku mne naozaj milý.
Pridal sa ku mne starší pán.
"Občiansky preukaz, prosím. Verejná bezpečnosť."
Ukázal mi preukaz s odznakom. Ako vo filme. Neuveriteľné. Myslel som si, že žartuje.
Úsmev mi neopätoval. Tváril sa vážne a neoblomne.
Vybrala som občiansky a podala mu ho váhajúc. Vyzeralo to, že nemám na výber.
Nebol v uniforme. Bol to nejaký tajný. Asi ich bolo na stanici i viac. Obzerala som sa nenápadne i ja po okolitých čakajúcich. Nástupište bolo celkom plné. Vlak mal prísť každú chvíľu. Nastúpim doň bez občianskeho? Veď si ma i tak podľa neho nájdu. To bude ešte horšie.
Prebúdzala som sa do krutej reality z toho svojho vysnívaného sveta.
Odišiel s mojim občianskym do kancelárie stanice.
Nechal ma tam stáť samú v zmätku. Bol si istý svojim jednaním a pomaly som si uvedomovala vážnosť situácie.
Po chvíli sa vrátil. Začal sa ma vypytovať, kde som bola, s kým, čo som robila v Tatrách. V rukách stále držal ten môj občiansky. Nedal mi ho.
Ohlásili príchod môjho rýchlika. Nenastúpila som.
Bola som podozrivá, že som okrádala zámožných turistov v tatranských hoteloch. Hodila som sa na opisovanú osobu.
V dopravnej kancelárii som musela vysypať na stôl svoju kabelu pred zrakmi aj ďalšieho, podobne nenápadného, príslušníka. Nenašli v jej obsahu nič podozrivé. Ale i tak som musela do Tatier električkou späť. Tentoraz v nelichotivom sprievode pána s mojim občianskym v jeho vrecku.
Šokovaná, zdesená, zmätená, vystrašená. Netušila som, čo ma čaká.
Vystúpili sme v Starom Smokovci. Prechádzali sme barmi v hoteloch. Usadil ma pri nejakom stole, objednal mi i nejaké pitie. Nechal ma samu a šiel k nejakým zákazníkom i zamestnancom. Tí si ma obzerali, niečo si rozprávali. Nakoniec sa vrátil ku mne a situácia sa opakovala v ďalších podobných zariadeniach v okolí. Sama by som v tých podnikoch nemala ani na sódu. Premiestňovali sme sa pešo. Električkou do Lomnice a tam tie isté predstavenia.
To už ma ale i trochu upokojil, že zatiaľ ma nikto z tých okradnutých nespoznal. Ale predsa ešte ostávali nejaké bary na úplné zbavenie podozrenia.
Bola už úplná tma. Pred polnocou. Chodia i nočné rýchliky. Ale čakať na stanici v noci sama, to teda nebola príjemná predstava. Aj keď šanca dostať sa konečne domov z tohto nevydareného výletu bola upokojujúca.
Bola som zúfalá a poriadne vystrašená. Dotyčný tajný policajt sa tváril pokojne. Vlastne bol ku mne slušný. Vysvetlil mi situáciu. Nie je povinný ma zaviezť domov, ale na stanicu, kde ma vyzdvihol. Ešte si potrebuje niečo vybaviť po tej poslednej kontrole. Keď ho počkám, pôjdeme spolu poslednou električkou späť do Popradu. Tam mi na stanici vybaví lístok na ďalší spoj. Nočný.
Predstava, že s ním budem tráviť ďalší čas, ma teda ani trochu nelákala.
Akonáhle mi vrátil občiansky, vytratila som sa k Martinovej bytovke. Ani nie pustými tmavými nočnými chodníkmi. Schovávala som sa v parkoch poza kríky, uisťujúc sa, že ma nikto nesleduje. Poriadne som sa bála.
Nikde sa už nesvietilo, všetci už spali. Ďalší pracovný deň. Martin ale doma ešte z Popradu od kamaráta nebol. Ich auto nikde neparkovalo pred domom.
Našťastie som zobudila jeho mamu. Vystrašená som jej vysvetlila, čo všetko som zažila. Asi mi uverila. Trpezlivo si ma vypočula. Pomohlo mi to upokojiť sa. S pochopením ma u nich zložila a nechala prespať. Neskoro po mne sa vrátil Martin. Robila som sa, že spím. Nemala som silu a hanbila som sa mu rozprávať v noci tento svoj trápny príbeh. Možno len krútil hlavou, čo som si to vymyslela.
Fakt som si to nevymyslela. Aj som sa chvíľu cítila ako v dobre napínavom akčnom filme.
Naraňajkovali sme sa spolu. Mama už bola v práci. Pobavene si vypočul moje rozprávanie.
K vlaku ma vyprevadil pešo na stanicu v Lomnici a ubezpečil sa, že som nastúpila. Dokonca mi i zakýval na rozlúčku. Popriali sme si pekné prázdniny navzájom. Priatelia.
Tatry boli krásne za denného svetla. Nádherné výhľady!
Bol to môj prvý samostatný výlet v nich. Som rada, že som mala šťastie zažiť v nich tak veľa ďalších krásnych výletov, ktoré potlačili spomienky na tento trápny, nedôstojný, ťažko uveriteľný...
Úplne vymazať sa žiaľ nedá.
Poučil.
