Mala som okrúhle narodeniny. Kolegyne sa mi vyzbierali na darček. Nevedeli ale, čo kúpiť. Nechali to teda na Alenu. Máme k sebe najbližšie. Bude teda určite najlepšie vedieť, čo by mi urobilo radosť.
Alena je veľmi racionálny typ človeka. Vzala peniaze a rozum do hrsti a šli sme do mesta.
„Ukáž mi, čo by sa ti páčilo a ja ti to zaplatím“ – navrhla s predstavou krátkeho obchodu.
Zastali sme pred výkladom, v ktorom som si už dlhšie chodila obzerať nádherný obraz s červenými makmi.
Ani sme nemuseli dovnútra.
„Na takúto blbosť ti žiadne peniaze nedám“ - vyhlásila Alena kategoricky. Skús porozmýšľať nad niečím rozumnejším.
A tak sa začalo naše spoločné blúdenie mestom a hľadanie niečoho rozumnejšieho. Nakoniec sme strávili pekné popoludnie. Už i tie príjemné chvíle boli pre mňa krásnym darčekom.
Boli sme v papiernictve, v obchode s darčekmi, v kvetinárstve, v domácich potrebách.... Ešteže je naše mesto také malé a tých obchodov naozaj nie je veľa.
Najpraktickejšie darčeky boli v domácich potrebách. Vyberali sme niečo rozumné, čo sa mi zíde doma.
Kúpili sme súpravu tanierov.
„Pozri, veď aj na nich máš kvety“ – ukazovala na zmierenie Alena presviedčajúc ma o vhodnosti spoločného výberu.
