Sedeli sme pri kuchynskom okne a sledovali, ako susedov syn odhadzuje sneh z nášho auta.
Poriadne nasnežilo. Cestári stihli odhrnúť cestu. To ale ešte viac skrylo zaparkované autá a vodiči mali viac roboty.
Susedov chlapec zjavne pod návalom snehu nepoznal ich auto. Zistil to až otec, keď vyšiel nervózny a nahnevaný von. To svoje potom odhrňovali spoločne.
Zato mňa potešili. Mali sme možno i polhodinu navyše. Ušetrili nám prácu a čas.
Rozprávala som tento úsmevný príbeh kamarátke na zastávke autobusu. Počúval nás i neďaleko postávajúci známy. Tiež s úsmevom.
Keďže autobus meškal, pridal i on podobnú, ale silnejšiu príhodu.
Bol v bufete na haluškách. Od rozjedených odišiel k výčapu po kofolu a vrátil sa späť. Nemohol uveriť vlastným očiam!
Pri jeho haluškách stál akýsi bezdomovec a ujedal si z nich.
Nahneval sa. To nie je možné! Čo si ešte nedovolia tí dnešní ľudia!
Vrátil sa späť ku pultu po novú vidličku rozhodnutý veci nenechať len tak.
Postavil sa oproti tomu drzáňovi ku tanieru a pustil sa do halušiek z druhej strany.
Ten darebák sa nevzdal. Tiež pokračoval v jedle.
“Ja mu ukážem. No čo si myslí?! Takto sa postaviť k cudziemu tanieru.”
Raz jeden, raz druhý. Až bol tanier prázdny.
Spolustolovník stále len upieral mlčky vytrvalý pohľad priamo do očí svojho súpera v neustávajúcom boji o halušky, ale tiež necúvol.
Obaja takto spoločne dojedli celú porciu.
Cudzinec položil vidličku do prázdneho taniera. Venoval súperovi posledný pohľad a bez jedného slova odišiel z bufetu.
Až vtedy za ním zbadal svoj tanier s nedojedenými haluškami.
Jednoducho si len pomýlil stôl, na ktorom ich nechal.
