Vybehla som z auta naľahko. Vyprevádzali sme syna na vlak za starkou. Prvýkrát!
Dali sme mu vreckové na cestu, veľa rád a napomenutí, čo môže a čo v žiadnom prípade – umyť ruky, poslúchať, neblázniť sa...
Na neďalekú lavičku sa posadil neupravený, špinavý, asi tridsaťročný mladík. Vyzeral ako dospávajúci opilec. Alebo ako bezdomovec využívajúci otvorenú čakáreň. Nikto si ho nevšímal, kým sa tam schúlený so zavretými očami pohodlne vyvaľoval na voľnom mieste.
Blížil sa čas príchodu vlaku. Stanica sa zaľudňovala. Bolo pred obedom.
Spomínaný rušivý element železničných priestorov sa rozhliadol okolo seba rozospatým pohľadom. Prešiel zrakom celé osadenstvo, ktoré sa naďalej robilo, že si ho nevšíma – zhovievavo, tolerantne. Vyhýbajúc sa priamemu očnému kontaktu.
Alkoholikov za normálnych okolností nepodporujem. Keď som minule jednému takému dala peniaze, vzápätí si kúpil víno v papierovej krabici. Ani ma už nezaregistroval pri východe z obchodu.
Ale ktovie, aký osud má za sebou práve tento mladík. Ukradomky som ho sledovala. Nedal mi pokoja.
Nevzala som si peniaze. Keby ma o ne požiadal, určite by som mu nejaké dala.
Manžel nezdieľa moju charitatívnu aktivitu, ktorá je zrejme jasná už z môjho zjavu.
Poznal to aj dotyčný. Z množstva ľudí si vybral práve mňa. Ako prvý istý pokus.
Keď si to namieril rovno ku nám, zaujala som alibistický postoj – akože ja nič. Napriek tomu šiel.
Pýtala som si peniaze od manžela. Povedal, že nemá drobné.
Pýtala som si peniaze od syna, vedomá si toho, že mu chcem znížiť jeho vreckové.
Naozaj som to urobila.
Môj malý nešťastník na mňa nechápavo pozeral a zvieral v dlani svoje malé výletové bohatstvo.
Manželov pohľad bol nesúhlasný. Mlčky sledoval moje sebauvedomenie.
Zahanbila som sa.
Dotyčný bezdomovec došiel ku nám. Neviem, či bol opitý.
Pýtal si peniaze. Na lístok. Sám tomu neveril.
Sama sebou nájdená som mu rozhodne a bez pocitu viny povedala:
„ Nemáme!“
