Stretli sme sa v pravý čas.
Bratislavou a vysokoškolským internátom som bola najskôr nadšená a užívala si študentského života. Voľnosť, nezávislosť, slobodu, samostatnosť.
Po čase mi ale začal chýbať domov a blízki ľudia.
Ten inzerát na nástenke bol presne to, čo som v tej chvíli potrebovala. Teta Jolana hľadala nejakú študentku na výpomoc. Zlomila si krčok stehennej kosti. Do nemocnice, ani do žiadneho ústavu nechcela. Túžila ostať v svojom malom bytíku pod strechou bytovky v centre mesta a dokázať všetkým okolo, že sa vie o seba aj v takejto situácii postarať.
Tak sme si vzájomne chvíľu pomáhali.
Nebolo to až také jednoduché, ako sa spočiatku zdalo.
V podstate bola pod dohľadom sociálnej pracovníčky z úradu. Tá jej zaistila varenú stravu každý pracovný deň. Cez víkendy som varila ja. Niekedy som priniesla obedy z internátnej jedálne, keď si niekto zabudol odhlásiť stravu. Ale nemala som problém variť. Z toho mala najväčšiu radosť. Boli sme dlhšie spolu a veľa sme rozprávali. Mali sme o čom.
Teta pracovala celý život v knižnici. Mala vycíbrený literárny vkus, vedela veľa z histórie. V kultúrnych pomeroch bola ako ryba vo vode a milovala starú Bratislavu a jej príbehy. Skrátka bola radosť ju počúvať. Veľa si pamätala a vedela o všetkom veľmi rozumne rozprávať. Krásny človek. Škoda, že ostala celý život sama bez detí.
Chodievali ku nej dvaja synovci. Synovia jej brata. Tí sa o ňu zaujímali, kontrolovali ju z času na čas, pomáhali v rámci svojich možností, navštevovali ju. Vyrastali i pri nej a vracali jej lásku svojou starostlivosťou.
Mojou povinnosťou bolo skontrolovať každý deň, či je všetko v poriadku. Urobiť spolu hygienu, dať ju na toaletu. Misy mala poukladané pri posteli a sama si dokázala poradiť v prípade potreby. Ale chodiť sa jej nedalo. Odmietala si dať nohu operovať. Mala osemdesiatdva rokov, keď som ju poznala. Každý rok to isté číslo. Nevadilo. Naozaj bola veľmi šikovná a cieľavedomá na svoj vek.
Takže ja som tie misy na potrebu vyčistila, vyumývala, vydezinfikovala a nachystala ich tete späť tak, aby dočiahla.
Prezliekla som ju, spravili jej hygienu. Párkrát sa mi podarilo dostať ju i do vane. Bála sa , ale nakoniec si teplý kúpeľ užívala. Strach bol ale väčší a viackrát som ju už nepresvedčila.
Tiež som snívala, ako ju dostanem s vozíkom von na prechádzku slnečnou Bratislavou. Chvíľami sa i pohrávala s tou myšlienkou. Celkom sa jej tá predstava páčila. Ale k realizácii niky nedošlo. Vždy si to nakoniec rozmyslela a nechcela ísť už napokon nikam. Dokonca mi darovala krásne vkusné topánky, keď sme triedili skriňu. Že ich už určite nebude potrebovať. Aby som dala pokoj s tým prehováraním. Mala som ich veľmi rada. Vždy som na ňu s láskou spomínala. Aj v spálni mám dodnes jej obrázok, ktorý mi tiež darovala a pripomína mi ju celý môj život.
Vlastne ani neviem nič o tom, ako sa jej darilo po mojom odchode z Bratislavy. Bola som sa s ňou ešte rozlúčiť po promócii a nechala som jej kvety, ktoré som dostala. Cestou by i tak zvädli a ona mala kvety tak rada.
Niekedy neskôr po pár rokoch na návšteve v Bratislave som sa v dome tety Jolany zastavila. Byt bol zamknutý. Nikto tam nebýval. Len pani domovníčka mi povedala, že teta už odišla. Starali sa o ňu ešte chvíľu po mne iné opatrovateľky, ale potom už naozaj musela do nemocnice a bol koniec.
S pani domovníčkou som bola v kontakte počas svojich návštev u tety. Brala som si od nej kľúče od práčovne. Tá bola vedľa bytu tety na najvyššom podlaží. Prádlo sa vešalo na pôjde. Ten bol krásny, veľký, tajomný a prehriaty. Práve ten bol otočený na južnú stranu. Tetin byt naopak na sever.
Nikdy jej nesvietilo slnko do okien. Vždy som si predstavovala, ako by bolo dobré prepojiť ho i na tú južnú stranu a ubrať tak pár metrov z pôjda. Určite by sa to dalo vyriešiť. Nový majiteľ to tak i asi spraví. Tete to ale bolo akosi jedno. Netúžila ani po slniečku. Bola rada v svojom svete a pohodlí zmierená s osudom. Ale nikdy si nesťažovala, ani neplakala za niečim. Tešila sa z každého dňa, z každej návštevy. Rada spomínala na svoj život a tešila sa i v svojich spomienkach z toho, čo jej bolo dopriane zažiť. Bola naozaj veľmi pozitívna neoblomná životná optimistka. Bolo veľké potešenie ju poznať a môcť s ňou prežiť kúsok života.
Mala pustený televízor. Vtedy len dva naše programy. Ale pozerala a hlavne počúvala aj tie rakúske a maďarské, ktoré sa dali na anténu chytiť. Vedela všetky jazyky. Jej mamička pochádzala odkiaľsi z dolniakov. Prešťukávala si kanály dookola. Ale keď niekto prišiel, televízor okamžite vypínala. Nevidela dobre. Niekedy programy rozladila. Vtedy volala synovca o pomoc. Vždy skoro prišiel a ponaprával, čo bolo treba.
Vážili si ju a pomáhali jej. Mali naozaj pekný príbuzenský vzťah. Veľa toho nenarozprávali. Boli skôr takí mlčanliví obaja. Teda ja som sa stretávala častejšie len s tým starším. K tete ale boli veľmi pozorní a milí. Často s nimi volala i celé hodiny. Mala som niekedy pocit, že ich až zneužíva. Ona to tak nebrala. Ani oni. Venovali sa jej a nikdy ju neignorovali. Vždy sa venovali jej požiadavkám.
Že nie je všetko v poriadku s jej myslením som si postupne uvedomovala pri jej rozprávaní napríklad o tom, čo všetko sa jej prihodilo, kým som pri nej nebola. Spočiatku by som aj verila jej príhodám, ale neskôr som si už uvedomovala ich absurditu.
„Vieš, ja som tým pánom povedala, že by som už chcela spať. Aby sa išli rozprávať niekde inde. Že už ma naozaj vyrušujú. Bolo predsa tak neskoro.“ Trpezlivo mi vysvetľovala nočnú situáciu u nej v tom malom bytíku. Asi si nechtiac pustila v noci televízor, keď spala na ovládači a dávali nejaký rozhovor.
Desivý zážitok bol, keď som vošla do bytu a celý bol pokrytý bielym páperím. Aj teta. Víťazoslávne ma vítala.
„Tak som už mala pocit, že som v tom nebi. Okolo mňa anjeli. Takí krásni bieli. Všade kľud, ticho a pokoj.“
V noci jej asi bola zima. Posunula si vankúš ku plynovému ohrievaču, ktorý mala vedľa postele. Od horáka sa zapálil vankúš. Ako s ním mávala a hasila oheň, všetko páperie z vankúša lietalo po celom byte. Nalepilo sa jej aj na hlavu. Popálila si jej pravú stranu. Zhoreli jej aj vlasy. Našťastie požiar uhasila. Tie popáleniny na jej hlave sme tiež dali do poriadku. Nebolo to nič vážne, našťastie. Ale bolo to takým varovaním toho, čo vážnejšie sa mohlo stať. Veľmi ma vystrašila. Vtedy v svojom postavení som nemala pocit, že môžem niečo zmeniť. O udalosti vedela i sociálna pracovníčka. Zabezpečila lekársku pomoc. Bola som s ňou v telefonickom kontakte.
Popáleninu na hlave sme každý deň vyčistili harmančekom, vymenili obväz. Časom sa zahojila a ostala jej hojaca sa krvná zaschnutá zrazenina. Chrasta. V tej sa podvedome škrabkala pri rozhovore. Spočiatku si ju aj odtrhla a mala zakrvavené prsty. Neuvedomovala si to, ani necítila.
Pranie prádla bolo tiež zabezpečené cez sociálnu službu. Keď bolo ale veľmi znečistené, odmietli ho prijať. Vtedy som ho najskôr namočila vo vani. Také poslanie už iba mala, nešťastnica vaňa. Na práčovňu v dome bol poradovník. Nebolo to až také zlé. V tých spoločných priestoroch bol aj mangel. Ten som predtým nepoznala. Len z filmov. Páčilo sa mi žehliť na ňom vyschnuté prádlo. Teta tým ale nebola nadšená. Bola radšej, keď som žehlila pri nej na doske a mohli sme sa spolu rozprávať.
Na odomykanie bytu sme mali všetci takú tajne dohodnutú fintu. Dvere sa vlastne nezamykali. Ale teta mala ovládač, ktorým akože odomykala, keď niekto zazvonil. Vždy sme zvonili a čakali, kedy sa ozve a bude šťukať otváraním. Až vtedy sme vošli, aby sme ju nechali v tom, že dvere naozaj otvára ona. Nevedela ich už otvoriť. Nedovidela na správny gombík ovládača.
Varila som jej kadečo, na čo mala chuť. Mala rada zemiakové placky, palacinky. Ale zjedla čokoľvek som pripravila. Zelenú fazuľku s rozpusteným maslom a zemiakmi. Každý deň som jej zabehla kúpiť pražskú šunku do neďalekého obchodu. Vedľa postele som jej nechávala pripravené pečivo na večeru a raňajky, ovocie, jogurt.
Cez letné prázdniny si našla za mňa náhradu. So začiatkom školského roka sa zasa na mňa tešila. Aj ja na ňu.
Keď som išla na víkend domov, dohodla som sa s kamarátkami z internátu, aby za mňa pri tete zaskočili. Pomohli. Ale na dlhší čas sa nechceli pri tete striedať.
Priznám sa , že i mne sa často ani veľmi nechcelo ísť ku nej. Napríklad v nedeľu, keď som sa mohla dlho povaľovať na izbe a oddychovať. Bola to zodpovednosť. Keď už som sa vybrala von, bola som rada. Aj pri tete som bola rada. Bola mi náhradou za moju rodinu. Mala som z nej radosť.
Vždy bola pokojná, zhovievavá. Mala porozumenie so všetkými mojimi problémami. Zaujímala sa o všetko okolo mňa. O školu, o život na internáte, o moju rodinu, našu dedinu a život u nás. Bola veľmi chápavá a plná porozumenia a nezvyklej zvedavosti. Mohla som sa jej zveriť úplne so všetkým. Akoby svoj život prežívala znova v tých mojich príbehoch o neurobených skúškach, problémoch s nádejnými frajermi.
Nikdy som ju nezažila rozčúlenú alebo nazlostenú. Bola skutočná dáma. Problémy riešila veľmi zhovievavo a elegantne. Ale neústupčivo a dôsledne.
Ďakujem, že som s vami mohla byť.
Aj keď mám výčitky, že som nespravila viac.
Vždy si na vás rada spomeniem pri pohľade na váš dom cestou okolo.
