Kedysi bývala milá a šikovná. Radosť k nej zájsť. Nielen kvôli kvetom. Poradila, pomohla, ponúkla.
Včera nie.
Raz som u nej kúpila kamarátke bielu hortenziu. Už sú to hádam aj tri roky. Vždy mi ju ukazuje, ako jej nádherne uschla. Ostala krásne biela. Vyzerá ako umelá. Neviem, ako sa jej to podarilo. Možno, že nie je na priamom slnku. Naozaj neuveriteľná.
Aj včera som jej šla kúpiť kvietok a po ceste som mala len túto, kedysi zaručene milú a príjemnú kvetinárku so svojim malým obchodíkom. Spomenula som jej, akú nevídanú krásu mi kedysi predala.
”Starú hortenziu treba jednoducho vyhodiť. “
Na žiadne výnimky neverí a suché dlho nedrží. A hotovo!
Včera hortenzie neboli. Už ich neberie. Sú pridrahé.
Aj bolo z čoho vyberať na kytičku, len som sa nevedela rýchlo rozhodnúť.
Prekvapila ma, keď sa lakťami unavene oprela na pult. Že má veľa viazania, nech sa teda rozhodnem, čo chcem.
Cítila som sa previnilo. Ponúkla som jej, nech si teda len robí svoju prácu a ja si ešte rozmyslím.
Medzitým vošiel malý chlapec. Aspoň sa postavila z tej pololežiacej polohy a žiadala od neho jasnú predstavu kvetinky, ktorú chce. To viete, že ju mal. Stačila finančná možnosť.
Jej unavené súrenie môjho pobytu v jej zariadení ma viedlo k ráznemu rozhodnutiu. Krásne slnečnice by potešili i mňa. Ani ma nenapadlo predavačku žiadať o ich úpravu a zdobenie. Aj keď ich už ani nie zelené listy prosili o osvieženie. Ktovie, ako by túto požiadavku zvládla predavačka? Ani na bloček a výdavok som radšej nečakala. Len som rýchlo vypadla. Snáď tak rýchlo nezabudnem a nezablúdim tu zasa nabudúce omylom.
Nie sme už tí správni partneri ani v akýchkoľvek iných spoločenských témach. Kedysi sme mali o čom. Teraz už nemáme rovnaký názor ani na očkovanie proti kovidu – však sa len pozrite, ako ľudia umierajú po očkovaní. Dobre im tak, keď nemajú rozum.
Platiť kartou teda tiež u mňa nebudete. Vari nebudem dávať zarábať bankám za nič.
Ani kupovanie kvetov už nie je taká prijemná chvíľka, ako by človek pri tej kráse očakával.
