„Štedrovečerná večerasa začala. Med sa rozlieva na vianočné oblátky... Všade je tma, okrem malýchostrovčekov svetla na krásne prestretom stole. Všetci sa usmievajú a vôkolnich vládne tá pravá vianočná atmosféra...“
Vždy som si chcela uchovať v pamäti obraz mojej šťastnejrodiny pri štedrovečernom stole, ale len hmlisto si spomínam na poslednéroky... Ale tieto Vianoce si chcem navždy zapamätať. Áno, povedala som si toviackrát, ale tento krát to musím dodržať. Jednoducho musím.
Prečo? Prečo práve tieto Vianoce? Pretože to boli tienajkrajšie, aké som doteraz zažila. Boli ako príbeh so šťastným koncom a vetou:A žili šťastne až dokým neumreli. Viem,že takéto príbehy netrvajú dlho a viacerí nemajú to šťastie ich aspoň razv živote zažiť. Podľa mňa život nemá šťastný koniec. Každý sa končí smrťoua potom už nie je nič. Iba tma a prázdnota. Dá sa toto naozajpovažovať za „happy end“? No späť k Vianociam. Pre mňa boli naozajčarovné.
Od útleho veku milujem Vianoce. Keď som bola menšia mala somich rada, samozrejme, kvôli darčekom, ako iné malé deti. Ale teraz som staršiaa na darčekoch mi až tak nezáleží. Určite ma potešia a som rada, ženejaké dostanem... no nie je to tá najdôležitejšia vec na Vianociach. A jasom sa o tom tento rok presvedčila. Prečo máme radi Vianoce? Čo je na nichtaké magické? Niektorí ľudia vravia, že je to kvôli výročiu narodenia JežišaKrista, ktorý kresťanov vykúpil vlastnou smrťou. Ale na niečo zabúdajú... je tosmiešne, ale pred troma týždňami bolo výročie Máriinho počatia. Tehotenstvoobvykle trvá 9 mesiacov a nech počítam ako chcem, buď sa Ježiš narodil zatri týždne od počatia alebo o dvanásť mesiacov neskôr. Jedna absurdita zadruhou. Ale veríme tomu a niečo nás v tej viere upevňuje. Čo to užje, to nám bude asi navždy záhadou. Poznám pár ľudí, ktorí Vianoce nenávidia.Alebo aspoň tak vravia.
A ako som prežila ja svoje Vianoce? Zo začiatku sa mizdali naozaj veľmi nešťastné. A mala som k tomu hneď niekoľkodôvodov. Do Vianoc som toho chcela stihnúť veľa, kúpiť darčeky a uzmieriť sas ostatnými. „Však sú Vianoce, tak sa prestaňme hádať,“ zakričala mama z kuchyneráno na štedrý deň. Zarazilo ma to. Všaksú Vianoce... iba cez Vianoce by na seba ľudia nemali kričať? Je to hlúpyprístup k týmto zaujímavým sviatkom. Uvedomujem si to a predsa torobím. Sú to Vianoce... sviatky lásky a pokoja, preto by sme sa nemalihádať. Áno, je to veľmi pekný zvyk, akto tak môžem nazvať, ale hlúpy! Vôbec si neuvedomujeme, čo sa deje poVianociach. Opäť sa rozhádame a uzmierime sa opäť až na Vianoce...
A týmto sa chcem vyjadriť k jednej chybe. Za svojupovahu človek často nemôže. Keď ju raz nevie ovládať, tak sa s tým musíjeho okolie naučiť žiť. Mám sprostú povahu a som si toho vedomá. Mama mito pripomína pri každej možnej príležitosti a často ju nedokážemjednoducho ovládať. A na to tento rok doplatil nejeden človek... ide o mojichkamarátov. Netaja sa tým, že im niekedy leziem poriadne na nervy. Myslím, že toje moja špecialita. Niekedy sú ticho, pretrpia to... a počkajú, kým to prejde.Neverili by ste, ale aj ja som taká. Mám taký pocit, že viacerí máme podobnépovahy, ktoré sa v istých situáciách nedajú znášať. To by bolo asi všetkoo povahách pätnásťročných a štrnásťročných ľudí. Práve táto mojapovaha a povaha ďalšieho človeka spôsobila časť môjho zármutku. Asi by somslovo povaha nemala tak často používať. Teda nazvime toho človeka jednou,naozaj nepríjemnou prezývkou, ktorú nepočul dlhé roky. Ja a Chlpatá kostrička sme už nejeden rokveľmi dobrými kamarátmi. Myslím, že sa viac hádame ako bavíme pokojným hlasom.No aspoň si povieme všetko pekne na rovinu a bez obalu. Vlastne, na všetky tiehádky som si postupom času zvykla a táto hádka, niekoľko dní predVianocami nebola žiadnou strašnou hádkou... ak by sa tie reči dali nazvaťhádkami. Uzmierili sme sa. A konečne to nebolo kvôli Vianociam.
Možno som si príliš neskoro uvedomila, že na svete existujúaj tí praví kamaráti a tí ostanú pri vás aj v tých najhorších časoch,aké vás môžu postihnúť. Ale uvedomila som si to. Sú iba štyria, ale tieto štyriosoby mám najradšej a nebudem tu vypisovať, ako ich nechcel stratiť a chovámsa k nim, čo najlepšie... pretože viem, že to nie je pravda. Málokedy siuvedomíme, čo pre nás tie osoby znamenajú. A ja si to zvyčajne uvedomím ažvtedy, keď je už neskoro. Ale nie až tak neskoro, že by sa nedalovšetko napraviť... A práve títo štyria ľudia mi dali tie najkrajšiedarčeky k Vianociam a preto sa stali pre mňa také výnimočné. Od Adny to bola malá knižka nášhokamarátstva, ktorá ma dojala. Boli tam všetky naše fotky a všetky našezážitky. Je to maličkosť, ale pre mňa cennosť. Môžem niekde, len tak na ulicistretnúť človeka, pofotiť sa s ním a nakoniec mu dať knižku s „našimispomienkami“. Nie, nemôžem. Takéto veci sa dávajú iba v ozajstnom priateľstve.Od Baky som dostala nádhernú ručnerobenú škatuľku, kde boli napísaná asi jedna z najkrajších vietkamarátstva. „Ďakujem, že si.“ Aj jajej ďakujem, že je. Môžete mi veriť, také dobré stvorenie som ešte nepoznala. Chlpatú kostričku som už spomínala,zmierili sme a dúfam, že sa nebudeme aj naďalej hádať. Už stačilo. A tenštvrtý človek ma prekvapil asi najviac. Už dlho som ho pokladala za svojhovýborného kamaráta, pretože na to, čo pre mňa veľakrát urobil sa zabudnúť nedá.Vraj má zložitú povahu. Podľa mňa nie. Len som objavila jeden dôležitý kľúč k spoznávaniudruhých – Prestaňme sa snažiť im rozumieť.Nekupoval mi žiaden hmotný darček, ani nič podobné a predsa povedalniečo úžasné. Niečo, čo mi je drahšie ako veci... priateľstvo! To je jedna z najdôležitejšíchvecí v mojom živote. Veľa priateľov nemám, viac mám kamarátov, ale týmnemôžem tak bezhranične dôverovať ako tejto štvorke. Poviem to takto otvorene: Ďakujem, že ste.
Ale toto nie je jediný dôvod, prečo si chcem zapamätať tietoVianoce. Možno boli tie posledné. Neumieram, len mám taký pocit, že budúci roknás bude o jedného menej. Moja najstaršia sestra sa sťahuje a oznámilanám, že budúce Vianoce bude asi stráviť s priateľom. Mala som čudný pocit,vôbec som mu nerozumela. Veď som sa tešila, že odíde. Tak prečo sa cítim tak...neviem, ako ten pocit správne pomenovať, osamelo? Zvykla som si na ňu, štrnásťrokov bola doma, hrala sa so mnou, kričala po mne alebo len tak sa so mnourozprávala... bude mi to chýbať. Nie! Ona mi bude chýbať...
Vianoce 2008.
Také aké som si predstavovala. Boli krásne a ja chcem,aby boli také každý rok. Možno som ich konečne začala vnímať akosi inak a pretoboli pre mňa také neobyčajné. Možno som konečne dospela:)
