Nemohol som tomu uveriť. Zbehlo sa to tak rýchlo! Ani som sineuvedomil, ako som sa dostal z plnej triedy úplných hlupákov a báb,čo si myslia o sebe všeličo do nemocničnej chodby, kde cez okno na dveráchpozerám na svoju nevládnu matku. Ležala tam bez pohybu, bez úsmevu, túžil somaby mi teraz za niečo vynadala alebo aby sa na mňa usmiala a povedala, žeto bude v poriadku a všetko sa dobre skončí. Keď prišiel po mňa otecdo školy, snažil som sa ukryť slzy, ktoré sa mi tlačili von. Chcel som sazachovať ako on, všetko vždy niesť hrdinsky, ale toto bolo na mňa priveľa.„Doktori povedali, že to nie je až také vážne. Za pár dní ju pustia domov.“Snažil sa ma otec upokojiť, no sám uznal za vhodné radšej v tejto chvílimlčať. Pozrel som sa von oknom na smejúcich sa ľudí, ktorí sa pražili podranným májovým slnkom a to mazdeprimovalo ešte viac, oni za to nemohli. Nemohli, že moja matka zrazu odpadlaa nevedeli ju prebudiť, ale aj tak som mal chuť im ublížiť, no nebolo byto spravodlivé. „Nechceš nejakú kávu? Už tu stojíš vyše hodiny,“ ozval sa známyhlas za mojím chrbtom. Ani som sa neotočil, aby som videl utrápenú otcovu tvár.„Nie, ďakujem...“ pošepkal som zlomeným hlasom. Pristúpil ku mne, chytil ma zarameno a ticho sme stáli pri dverách a oknom nazerali dnu na túnajdrahšiu osobu v našom živote.
Prešli dva týždne a mamu prepustili z nemocnices diagnózou – zdravá. Aspoň tak mi otec tvrdil. Konečne sa na mojej tváriobjavil úsmev, keď som ju mohol objať a vidieť doma, ale niečo sazmenilo... bola akási čudná, mala vrásky na tvári a kruhy pod očami. Otecsi zobral na dva týždne dovolenku aby sa o ňu mohol starať a ja sompokojne mohol chodiť do školy, bez žiadnych výčitiek, že mi mama ležív nemocnici. „Ako ste sa vy dvaja mali?“ spýtala sa a namáhavo sisadla na veľký oranžový gauč, ktorý pred troma rokmi kúpili s otcom niekdevo Viedni. Pozrel som sa na otca a potom opäť na mamu, od jej príchodudomov sa k sebe správali odmerane, alebo tak sa správali ku mne? Noignoroval som to, iba som sa usmial a odišiel do svojej izby predstierať,že sa učím. Bol 29. máj, niekoľko týždňov pred klasifikačnou poradou a jasom si potreboval opraviť známky. Otvoril som knihu prírodopisu, na strane 102a snažil sa sústrediť na článok o treťohorách. Vždy som považovalživot ôsmaka za ohromne ťažký, hlavne keď sa blížil koniec polroka. Myslím, ževšetky tie veci, čo do nás chcú v tomto mladom veku natlačiť sú celkomzbytočné, aj tak si ich nikdy nezapamätám a určite sa v živote nechcemvenovať nejakej geológii. Mali by nás roztriediť podľa odborov na jednotlivéskupiny, potom by som do tej školy chodil radšej, keby som náhodou nemal smolusedieť v triede samých neinteligentných a pomerne jednoduchších ľudíako som ja. Po prvej vete, som musel učebnicu zatvoriť a hodiť na posteľ,položil som si hlavu na stôl a snažil sa na nič nemyslieť. Z obývačkysom počul, aj cez zavreté dvere tichý rozhovor mojich rodičov, vôbec manezaujímalo o čom tak horlivo debatujú, vlastne mňa v tejto chvíli nezaujímalovôbec nič, chcel som len zaspať a snívať. Privrel som oči a chcel sanechať unášať mojimi snami ďaleko za hranicou ľudskej predstavivosti, bol tomôj svet a ja som v ňom utiekol od všetkých problémov, čo boliv mojom ešte tak mladom živote. Bola to jediná moja záchrana, aby som sizachoval aspoň trocha zdravého rozumu. Bohužiaľ vôbec som nespal, iba bezcieľneblúdil očami po izbe, opäť som ich zatvoril, keď dnu vošla moja mama. Cítil somjej sladký parfum, ktorý sa rýchlo šíril po mojej izbe. Pristúpila ku mne,zohla sa a dala mi pusu na líce. Na líci som pocítil niečo mokré, zrejmeslzu...nevedel som, čo to má znamenať a bol som natoľko vyčerpaný aby somto zistil. Možno ráno. Ostal som nehybne ležať a keď odišla podarilo sa mikonečne zaspať.
