Veľa žiakov hovorí, že ich škola je horor. No nemajú pravdu.Asi si vôbec neuvedomujú, že učitelia sa im snažia spríjemniť povinnú školskú dochádzku.
Škola hrou je cieľom, ktorý chcú dosiahnuť všetci riaditeliaškôl a aj učitelia. Aj keď tomu žiaci často neveria, chcú im spríjemniťa pomôcť počas tohto pre nás najťažšieho obdobia života. Ján Amos Komenskýbol prvým človekom, ktorý vyslovil v tej dobe revolučný pojem – Škola hroua odvtedy sa nenašiel žiaden spôsob, ktorý by obšťastnil čoraz horšiudnešnú mládež.
Pravdu povediac, až doteraz som si neuvedomila, že na našejškole je takéto pravidlo. Ani mi nenapadlo hľadať za všetkými tými projektmi a akciamiiný zmysel, ako sa uliať z vyučovania. A my sa stále sťažujeme.Prečo? Vari nevidíme, čo pre nás robia? Ani jedna škola nemala minulý školskýrok Týždeň štýlov alebo obrovský koncoročný projekt.
Dospelý človek by to nazval nevďačnosťou. Začínam mať pocit, že by som s ním súhlasila.Mám tu česť poznať ľudí, ktorí nie sú práve najbystrejší a stále súnespokojní. Asi čakajú od života viac ako dostávajú a keď nedostanú nanarodeniny iPhone tak už je všetko zlé.
Ak žiak povie, že pre neho je škola horor. Nemali by smehľadať chybu v škole, ale tam, kde sa chyba narodila - u žiakových rodičov alebo u jeho spolužiakov.
Aj ja som to niekoľkokrát povedala. Došla som do kuchyne,hodila učebnice na stôl a začala sa sťažovať. Nerozumela som, prečo somostatných týmto gestom vytočila. Kohoby to nevytočilo?
Mama mi raz rozprávala o jej školských časoch. Za týchtridsať rokov sa veľa zmenilo. Učebné plány boli takmer také isté a aniučitelia sa nezmenili. Buď boli milí, alebo boli zlí a žiaci ichjednoducho nenávideli. Ale tam slávny pojem „Škola hrou“ nebrali ako to najzákladnejšie pravidlo. Učilo saa to bolo všetko. Žiadne spríjemňovanie vyučovania ani žiadne triedneprojekty. Čo by sme asi robili v takých časoch? Keď vtedy žiacinehovorili, ako nenávidia školu, prečo to my vravíme teraz?
Dnešní žiaci často preklínajú Máriu Teréziu za Ratioeducationis, čo bol vlastneorganizačný poriadok pre školskú sústavu v Uhorsku, čím vlastne vznikla ajpovinná školská dochádzka. Na počudovanie sa v tej dobe deti do školytešili. Doma museli ťažko pracovať a pomáhať rodičom a v školesa iba učili. Tak čo by sme si vybrali? Ťažkú prácu alebo učenie? Osobne by somsi vybrala učenie a som rada, že žijem v tomto storočí a nemusímtvrdo pracovať, aby naša rodina prežila.
Bohužiaľ, dnešnú mládež dospelí málokedy niečím uspokoja. Ajto len na chvíľu. To na čo ťažko pracovali, my bez výčitiek hodíme len tak dokoša. Toto všetko si uvedomíme až neskôr, keď nám to budú robiť vlastné deti.
Ak ste chceli počuť ako by som zmenila školu tak, aby bola Škola hrou a nie hororov, nezmenilaby som nič. Pretože vidím, ako si všetci ceníme snahy našich učiteľova dokonca aj našich rodičov a aj tak za nič nebudeme vďační.Samozrejme, česť výnimkám.
Jediný nápad, ako splniť tieto vysnené ciele je v tompokračovať. Ďalšie projekty a rôzne zábavné týždne. Možno si to uvedomiaaj iní, že v tých projektoch nejde len o tom, že sa v ten deňnemusíme učiť, ale aj o to, že sa pri tom niečo naučíme.
