Najskôr myslel, ženiekoľko hviezdičiek popadalo po dlhej nočnej tancovačke od únavy až na zem ateraz tam oddychujú, no keď sa lepšie zahľadel, zbadal, že všetky tie zvláštnesvetielka smerujú po čerstvo zapadnutých chodníčkoch na jedno jedine miesto.Každý si nesie so sebou svoj malý, plápolajúci plamienok. Starenka, opatrne sapodopierajúca svojej palice, otcovia, rezko vykračujúci hlbokým snehom, abyvytvorili cestičky pre svojich najbližších, matky, pevne držiace svojeratolesti, deti, tešiace sa niečomu nevšednému, hoci ešte s ospalýmiočkami, pod chvíľou kontrolujúcimi lampášiky, aby náhodou nezhasli. Starí ajmladí, chorí i zdraví, celé početné rodinky aj na okraji doliny žijúcisamotári, všetci bez akýchkoľvek rozdielov smerujú na jediné miesto, tam, kde neopisateľný pokoj a pravé tichonapĺňa najčistejšia a najúžasnejšia LÁSKA. Takto, ráno, čo ráno, bezakéhokoľvek reptania, s úsmevmi na lícach, s radosťoua očakávaním budú prichádzať na toto miesto, aby prichystali vo svojichsrdciach miesto tomu, ktorý prináša tie ozajstné Vianoce....
Viem, pre mnohých trápnea zbytočné fantazírovanie o niečom, čo už v tejto hektickeja uponáhľanej dobe nemôže existovať, niečo dávno minulé, nepotrebnéa detinské, čo modernému človekovi nemá čo dať ani povedať. Ale napriekvšetkému sú našťastie ešte miesta, kde sa dá táto nádhernáa neopakovateľná atmosféra adventu prežívať...A dnes, prvýkrátv tomto predvianočnom čase, niekoľko tých naozaj šťastných malo možnosť toto všetko opísanéprežiť...
