Túto zásadu garantuje ústava Slovenskej republiky aj medzinárodné pakty, osobitne dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd. Sloboda prejavu je jeden z najvýznamnejších atribútov každej slobodnej spoločnosti. Treba však podotknúť, že žiadna sloboda nie je bezhraničná. Tak ako pri mnohých zákonoch garantujúcich práva jednotlivca vzniká známe pravidlo, ktoré hovorí o tom, že kde sa končia práva jednej osoby, začínajú práva niekoho iného. Limity a obmedzenia, ktoré by mali vyvažovať tieto dva aspekty nie je vôbec jednoduché odlíšiť a aj v dnešnej dobe sú podnetom mnohých súdnych procesov. V mojej úvahe sa budem snažiť nazerať na vec z rôznych uhlov pohľadu a vyjadriť myšlienky pre aj proti, pretože sloboda prejavu a ochrana osobnosti stoja často na dvoch brehoch rieky.
Dnes máme vďaka demokracii možnosť prejaviť svoj svetonázor prakticky na všetkých úrovniach spoločenského života. Pri rannej kávičke si môžeme zanadávať na všetkých predstaviteľov legislatívnej a exekutívnej moci bez toho, aby sme následne čelili perzekúcii, večer si zas môžeme vyjadriť svoj kritický postoj k prezidentovi a v noci sa vysmievať lingvistickým zvratom predsedu parlamentu. Pre niektorých sa to dokonca stalo životným štýlom, hlavne vo virtuálnom priestore. Svet sociálnych sietí nám dal možnosť šíriť svoje myšlienky prakticky neobmedzene, takému množstvu ľudí ako nikdy predtým. A práve na sociálnych sieťach je najväčšia miera prekročenia právomocí, ktoré vedú k osočovaniu iných osôb, menšín, hanobeniu rasy a presvedčenia. Vedú sa odborné rozhovory ako efektívne zabezpečiť trestnoprávnosť diskutujúcich. Internet je však pre dnešnú spoločnosť synonymom slobody a jej obmedzovanie by podľa mňa viedlo k rozkolu v spoločnosti a ešte väčšiemu nárastu skepticizmu voči demokratickému zriadeniu. Na druhú stranu, internet je živnou pôdou pre šírenie rôznych dezinformácii a prostriedkom na propagáciu ideológii obmedzujúcich ľudské slobody. Keď teda ako občania očakávame od štátu určité práva, musíme očakávať a rešpektovať do istej miery aj zásah do faktorov, ktoré by tieto práva mohli porušovať. Internet sa však už nedá spájať len s osobným počítačom, notebookom a smartfónom. Domnievam sa, že pri dnešnom pokroku technológii budú vystávať v budúcnosti ďalšie otázky ochrany osobnosti a jej práv. Smart technológie a IoT už dnes snímajú a spracovávajú našu reč a časti rozhovorov a odosielajú ich na centrálne servery spoločností. Tieto skutočnosti si budú vyžadovať ďalšie legislatívne úpravy, ktoré budú zamedzovať úniku dôverných informácii o názoroch osôb.
Osobitnou kapitolou, ktorou sa musí legislatíva zaoberať je aj sloboda prejavu masmediálnych komunikačných prostriedkov. Média majú právo šíriť často aj kritické informácie, nakoľko je známe, že sa nazývajú strážnymi psami demokracie. Verejne známe osoby, najmä politici, však musia podľa mnohých rozsudkov zniesť vyššiu mieru verejnej kontroly. Tieto spory sú teda často na tenkom ľade. Podľa môjho názoru sa hranica musí určovať podľa toho, za akým účelom je daná informácia šírená. Ak je vo verejnom záujme odhaliť isté skutočnosti, ktoré by mohli viesť k dôležitým informáciám o verejne činnej osobe, je prípustné obmedziť jej práva na ochranu osobnosti. Bezpečnostné orgány štátu sa totiž musia riadiť striktnými legislatívnymi pravidlami, ktoré pre novinárov nemusia platiť. Na druhú stranu, kritickejšie by som vnímala bulvárne články, ktoré sa snažia zverejniť fakty o súkromnom živote len pre uspokojenie mediálneho voyeurizmu a v tom prípade by som sa priklonila k obmedzeniu slobody prejavu, pretože každý vrátane známych osôb má legitimitu ochrany súkromného života.
Sloboda prejavu je odzrkadlenie určitého stupňa vývoja kultúry a spoločenského života. Problém ale nastáva pri posudzovaní stretu práva prejavu a dotknutými osobami. Tenká línia medzi slobodou prejavu a ochranou jednotlivca je často sporná záležitosť. Pre ochranu cti, ľudskej dôstojnosti, dobrého mena a súkromia je možné túto slobodu prejavu do určitej miery obmedziť. Ak náš niekto urazí na cti, môžeme sa brániť súdnou cestou, čo je dnes využívané radovými občanmi len vo veľmi malej miere. Naproti tomu vo vysokej miere je tento inštitút využívaný verejnými činiteľmi, ktorý musia strpieť väčšiu mieru kontroly a tlaku na ich súkromie.
Pokiaľ ide o samotnú slobodu prejavu a jej akceptovanie, často vnímam, že sloboda, ktorou disponuje naša spoločnosť niektorým prerástla cez hlavu. Pre akceptovanie demokratického zriadenia je základ akceptovať aj iné názory, ktoré nemusia korešpondovať s našim presvedčením. Spoločnosť, ktorá nie je schopná prevziať tento princíp, je len pseudodemokratická. Veľmi často tento nesúlad vnímam u tých najliberálnejších demokratoch, ktorí sú zároveň s presadzovaním svojich argumentov najagresívnejší. Pokiaľ nezasahuje daný názor na práva iných a neobmedzuje slobody ktoré zaručuje demokracia, musíme sa naučiť viesť slušnú diskusiu s rešpektom voči protistrane. V inom prípade bude naša spoločnosť večne nervózna a hašterivá, čo vidieť v našom každodennom živote. Rozkol, ktorý nastal je všadeprítomný a dnes má človek pocit, že paradoxom slobody prejavu je jej odsudzovanie alebo zosmiešňovanie, s čím sa vo vyspelých demokraciách stretneme len obmedzene, pretože pluralita a znášanlivosť iných názorov má veľký význam pre rozvoj a pokrok jednotlivca aj demokratickej spoločnosti.
Tvrdí sa, že demokracia nie je dokonalý systém, ale nič lepšie ľudstvo ešte nevymyslelo. Má svoje pozitívne, ale aj tŕnisté stránky a to sa potvrdzuje aj pri slobode prejavu a ochrany osobnosti. Musíme si vážiť slobodu, ktorou dnes disponujeme, pretože nie tak dávno v histórii bola aj na našom území absolútne obmedzená. V dobe digitálnych technológii pri jednoduchej možnosti šíriť naše myšlienky, musíme zároveň poznať medze našich práv a vedieť kde sa končí naša sloboda. Absolútna sloboda totiž nie je možná bez zásahu do práv ostatných. Na záver si pomôžem citátom od známeho rakúskeho filozofa Stefana Zweiga, ktorý vyslovil myšlienku: „Sloboda nie je možná bez autority, pretože inak by sa premenila v chaos a autorita nie je možná bez slobody, pretože inak by sa premenila v týraniu!“. Podľa mňa by mala byť autorita v tomto ponímaní nie len zákon, ale aj rešpekt, úcta a porozumenie voči ľudom. Ak sa budeme týmito princípmi riadiť v každodennom živote a nebude v našej spoločnosti taká morálna kríza ako je dnes, nebudú potrebné nekonečné legislatívne obmedzenia a smernice na každý aspekt nášho života, vrátane slobody prejavu a ochranu osobnosti.
