Hovorím o sebe, že som happy single. Lepšie povedané, som happy, že som single. Na mojom zdanlivo osamotenom živote sa mi najviac páči myšlienka, že raz stretnem niečo úžasné a skvelé a tá tajomnosť ešte neobjaveného ma napĺňa zvláštnou spokojnosťou s mojím životom. Mám rada svoju slobodu, neskutočné množstvo možností, stretávanie nových ľudí (nových chlapov), flirtovanie, schôdzky, to, ako sa ma niekto snaží oblbnúť a ako sa ja, plánovane a niekedy úplne nekontrolovateľne, snažím oblbnúť niekoho. A hovorím si, mňa len tak ľahko niečo nemamotá! Ale opak je pravdou.
V ten deň, keď som napísala svoj prvý článok na blog, ozval sa mi na ICQ jeden chlap. Chudák, začal úplne zle, že ho zaujala moja fotka, a to bolo pre „intelektuálku“ ako som ja úplne neakceptovateľné. Napriek tomu sme sa nejako rozrozprávali a četovali spolu 6 hodín, ďalší deň zasa, aj ďalší, vonku svitalo, v práci som bola unavená ale šťastná. Normálne som sa do neho zaľúbila! Ja, čo som vôbec neverila na lásku cez internet a neuznávala čety, som mala zrazu kopec argumentov „za“. Veď keď sa to mohlo stať Meg a Tomovi v Láske cez internet, prečo nie mne?! Aj Vadkerti mala raz o tom tému! A je to také zvláštne, stretli sme sa kvôli blogu, také osudové, chápeš?! Samozrejme, tento high pocit postupne klesal, ale dovtedy sa zákaznici mohli tešiť z môjho širokého úsmevu, do košíka nám pribúdali tipsy a do práce som prichádzala síce s kruhmi pod očami, ale vždy so skvelou náladou. Nevýhodou nášho vzťahu na diaľku (okrem toho, že sme sa nikdy nevideli) bolo, že som nespala celé noci, bolel ma chrbát a prechladla som, lebo sam sa v noci musela sťahovať s počítačom na chodbu, aby som nerušila spolubývajúcu. A utrpel aj môj spoločenský život v našej malej komunite, keďže som všetok voľný čas trávila na ICQ.
Internet je taký fiktívny svet, paralelný vesmír. Ľudia sa tam fiktívne stretávajú, nakupujú (už menej fiktívne), chodia do knižnice, do banky... Tak prečo by sa tam nemohli zaľúbiť? Zrazu sa môj svet naplnil podobnými príbehmi. Za kamarátkou Katkou pricestoval z Čiech do Anglicka chalan, s ktorým četovala dva mesiace. Okrem toho, že to bol skutočný génius, na internete sa javil ako „človek so srdcom na pravom mieste“, ktorý vie, o čom je život. Katka mala pocit, že konečne, zázračne, našla to, čo hľadala. Tak si zobrala si dva dni voľna, aby mohla byť s ním a odcestovala do Londýna. Chalan vôbec nepochopil, že investovanie vášho voľného času a aj peňazí, čo si tu vydriete, vyjadruje určitý záväzok, a že Katka nie je turistická sprievodkyňa, aby len tak pre nič – za nič robila dvojdňovú prehliadku hocijakému cudziemu človeku. Ležali romanticky v parku, ona na jeho hrudi, on je hladkal vlasy a pokojne povedal, že vlastne prišiel iba na výlet, prišiel by takto za kýmkoľvek a už na tom ICQ videl, že to medzi nimi nebude fungovať. Ale ešte pred týmto prejavom sa s ňou „úplne z lásky“ vyspal. Sex bol ževraj dobrý, Katku skôr mrzelo, že s takým debilom strávila dva dni. Že to nespoznala skôr. Že sa na niečo namotala.
Čo je to, čo nás vždy namotá? Čomu vždy, znovu a znovu, uveríme? Nech sme akokoľvek realistickí a zatrpknutí, niekde hlboko v sebe nosíme romantické predstavy partnerského vzťahu živené sladkými filmami, červenou knižnicou, zbierkami love songov, Platónovou teóriou o stratenej druhej polovičke... Na Vianoce sedíme ako prikovaní pri telke, keď princ Miloslav vychováva Pyšnú princeznú a excesy Fantagiro nás privádzajú do šialenstva, lebo kde, do čerta, celý tento diel trčí Romualdo! Veríme v osudovú lásku, v žili šťastne až kým nepomreli, veríme, že to raz príde, keď nie teraz, tak nabudúce už určite! Môj siedmy frajer už bude ten na celý život... Hm, nevyšlo, tak ôsmy...
Tak ako sa postupne menia naše požiadavky na budúcich partnerov, menia sa aj veci, ktorými nás opačné (poprípade rovnaké) pohlavie dokáže namotať. Už ma neočarí informácia, že daná osoba je futbalista v našom dedinskom tíme a veta „máš dobré vlasy“ ma necháva úplne chladnou. Nemyslím si, že je terno chodiť s basgitaristom regionálnej rockovej kapely a ani so spevákom s celoslovenskou pôsobnosťou.(Áno, ešte vždy s otvorenou pusou počúvam Bona Voxa a scénu s Matthew McConaugheym, kde si vyzlieka tričko som videla asi 10krát, ale to je snáď normálne, nie?!) A dokonca už nepadám na zadok ani pred vyznávačmi bohémskeho života, ktorí čítajú len dobré knihy, pozerajú len dobré filmy a počúvajú skvelú hudbu a sú strašne free, lebo som zistila, že byť tak veľmi free je nezlučiteľné s mať s niekym normálny vzťah. Momentálne sa najviac namotávam na to, že sa o mňa sem-tam niekto postará. Nie takým sladkým spôsobom „papala si už?“, ako by som mala päť rokov a nevedela si natrieť chleba, ale obyčajná smska „urobil som ryzu s masom, tak sa najedz. Len som nestihol umyt riad a zvesit pradlo“, by mi bez reálneho pohľadu na vec mohla spôsobiť riadne zatmenie mozgu a motýliky v bruchu.
S tým mojím chatboyfriendom to nevyšlo a ja som sa zasa vrátila k zabehanému single životu, starým a novým love affairs a k rozprávkam. V tých mojich vyhrávajú Popolvári, ktorí plávajú životom seriozno-veselým spôsobom, kľudne zachránia princeznú až niekde v Diamantovej krajine, a potom rovnako entuziasticky kydajú hnoj na kráľovskom dvore. Na rozdiel od klasickej predlohy sa následne vykašľú na krehké princezničky a zoberú si obyčajné dievča z dzedziny, kúpia si byt a matrac (lebo kvôli hypotéke nebudú mať na celú posteľ), rozdelia si domáce práce a vo voľnom čase budú chodiť s batohom na výlety. Napriek všetkým mojim triezvym názorom týkajúcim sa partnerstva, plánovaného rodičovstva a predmanželského sexu som ešte stále náchylná uveriť vetám ako máš najočarujúcejší úsmev na svete, si neskutočne sexi, si taká iná, cítim sa s tebou ako v nebi... Ach áno, ešte stále ma dostanú kaleráby zdôrazňujúce jedinečnosť a neopakovateľnosť mojej osobnosti. A to som už fakt veľká...
P.S.: Tak ako Nick Hornby vo Všetkých mojich láskach vytvoril hitparádu najpamätnejších rozchodov od jedna do päť, z ktorých bola hlavná postava najviac down, rozmýšľam nad zoznamom najväčších, mne adresovaných, namotávok a v duchu sa usmievam. Skúste to aj vy, je to príjemná a „ducha povznášajúca“ hra na predlžujúce sa smutné jesenné večery.
