Miláčkovia moji, kauzálny nexus podmieňuje všetko okolo nás. Aj tie najjednoduchšie veci. Napríklad, keď sa ráno zobudím a chce sa mi čúrať, viem, že príčinou toho je doba spánku, počas ktorej sa tekutiny zbierali v mojom močovom mechúri. Keď si čítam príspevky na blogu, vidím za nimi nejaký príbeh, t.j. príčinu, nielen tých pár viet, ale stĺpec času, o ktorom neviem ani ň, ale z neho to všetko vzniklo. Baví ma čítať medzi riadkami a snažiť sa autora pochopiť a možno aj domyslieť to, čo sa do článku nezmestilo. A keď čítam diskusie, snažím sa prísť na to, či je naozaj tak veľmi tažké pisateľa pochopiť, alebo či príčinou niektorých príspevkov bol len zlý deň, potreba uhasiť celý deň narastajúcu agresivitu alebo liečiť si nejaké komplexy.
Prvýkrát som bola zhrozená z diskusie na sme k Martininmu článku Zvykla som si. O reakcií: „Prečo si nezvykla na Slovensku, keď je taká prispôsobivá?“, by povedali angličania, že it takes the biscuit. Teraz sa na tom celkom dobre zabávam, ale moja prvá reakcia bol šok. Zrazu bolo čierne na bielom, veľkými písmenami na večné veky napísané, že sme národ závistlivcov. O dôvod menej na hrdosť...
Samozrejme anonymní mudrci neobišli ani mňa. Po mojom „predkoitálnom“ článku som sa okrem iného dozvedela, že by som mala prehodnotiť svoje vzťahy a odpojiť icq. Dostala som aj iné rady do života, asi si ich vytlačím a vyvesím na stenu, nech mám o zábavu postarané. Títo „perfektní ľudia so životom presne kopírujúcim zásady desatora a siedmych hlavných hriechov“ mi dali riadneho chrobáka do hlavy: Kde sa dá kúpiť patent na dokonalý život? Lebo oni sa nikdy nemýlia, oni ho určite majú...
Priamou príčinou napísania tohto článku (okrem iných nepriamych, akými sú napríklad odpor ku komplexu chrobáka truhlíka a k radosti „zatínať do živého“) je diskusia k Máriinmu Klubu tých, čo nikdy nezbohatnú. Niektorí diskutéri evidentne nepochopili dôvod napísania článku, nehovoriac o o tom, že by hľadali what lies beneath. Článok označili za nebezpečný, Máriu za naivnú, jednoduchú, sťažujúcu sa, striktne (a všeobecne) propagujúcu chudobu pred akýmkoľvek materiálnym bohatstvom. Ak by niekto napísal článok s názvom Zakladám klub pupkatých, tiež by ho ľudia obvinili, že byť tučný považuje za morálnejšie ako byť štíhly?
Miláčkovia moji, sme až takí farboslepí? Všetko nie je čiernobiele! Prečo nehľadáme príbehy za článkami, prečo súdime bez pojednávania, svedkov, dôkazov? Príbehy síce nie vždy ospravedlňujú, ale dajú sa použiť ako tzv. poľahčujúce okolnosti. Veď tie aj slovenský právny poriadok ustanovuje, aby v špeciálnych prípadoch odstránil tvrdosť zákona. (Sú demonštratívne vymenované v § 33 Trestného zákona. Pán docent Cuper nám síce tvrdil, že demoštratívny výpočet znamená hlavne, že niekto demoštratívne, pred všetkými, čin oľutuje, ale ja sa prikláňam k názoru väčšiny právnych teoretikov a expertov, podľa ktorých je to možnosť sudcu nielen sa striktne držať zákona, ale prihladnuť na okolnosti činu podľa svojej úvahy.) Podľa mňa, a sudkyne Amy, by sa poľahčujúce okolnosti mohli veľmi úspešne aplikovať aj v bežnom živote.
Keď v diskusií náhodou niekomu naznačíte, ale priamo napíšete, že toto je už moc, sfúkne vás argumentom, že je demokracia, alebo sa spýta, či nemá právo vložiť do diskusie svoj opačný názor. Veď prečo nie... Máme slobodu prejavu, píšeme si, čo chceme, vyjadrujeme sa k témam a nezriedka urážame, súdime, zatracujeme, ubližujeme. Minulý týžden sme mali v škole debatu na tému, či sú ľudia teraz menej zdvorilí ako v minulosti. Quassila povedala, že ľudia majú veľa slobody a myslia si, že to ich oprávňuje byť nezdvorilí. Na chvíľu som bola úplne speechless. Viete, taký ten pocit veľkej pravdy, čo vám niekto len tak, znenazdajky, šupne do tváre. Naozaj sa sloboda prejavu vylučuje s empatiou? V škole nás neučili, že sú to opozitá...
A teraz hoďte do mňa kameňom. Už nehodím späť, lebo som si uvedomila, že za vašimi reakciami sú vaše vlastné príbehy alebo verím na kauzálny nexus.
