Všetko sa to začalo niekedy v máji, keď som stratila prsteň. Pôvodne boli tri – jeden môj, jeden mojej sestry a jeden sesternicin. Všetky rovnaké. Kedysi dávno som stratila svoj a teraz aj Katkin. Bola to vec, pri strate ktorej som sa hneď sama seba pýtala, čo to znamená, čo sa stane, čo sa zmení. Ako v knižke...
Bol krásny júnový deň, neobyčajne slnečný na Anglicko. Silvia išla na týždeň na Slovensko, tak som si naplánovala program pre seba samú – také tie bežné potrebnosti, opaľovala som sa a čítala knihu, Chris a Fred sa zabávali hľadaním slovenských ekvivalentov pre anglické slová v Silviinom vreckovom slovníku a Fred sa naučil vetu: "Ja ma-ju ozzz-ru-tny penis“. Celá rozosmiata a rozletnená som vybehla do izby, sadla si za počítač, klikla na yahoo a od tej chvíle som už nevedela, čo mám robiť. Bolo to tam, na obrazovke, ako blbý žart, ako hlúpy omyl... Zomrel môj kamarát. Človek, ktorého som síce poznala len krátko, ale bol pre mňa naozajstným priateľom. Veľa ma naučil, poznal moje aféry a pocity, utekala som s ním z roboty na výstavu fotiek alebo na kávu, dokonca prišiel aj na moje promócie vyfešákovaný a s kyticou. Naposledy sme sa videli niekedy vo februári. Ani som sa s ním nerozlúčila pred cestou do Anglicka, lebo som si myslela, že máme ešte veľa času... Mal 31 rokov a zomrel na infarkt.
Už je to pár mesiacov a ja ešte stále neviem, ako sa mám cítiť. Ešte stále mám v adresári jeho mailovú adresu. Ešte stále mám pocit, že sa to ani nestalo, že je to len zlý sen. Ešte stále čakám, ze sa zobudím a nájdem si od neho odpoveď na môj posledný mail. Ale asi nie. Keď som mu ho poslala, už bol asi mŕtvy. Nech sa snažím akokoľvek pozitívne myslieť, nevidím dôvod, nechápem to. Prvýkrát mi zomrel kamarát. Niekto mladý a zdravý. Niekto tak veľmi živý a neprehliadnuteľný, niekto, o kom by ste povedali, že bude žiť naveky...
Miláčkovia moji, aj keď som v jednom mojom článku písala, že všetko sa dá zvládnuť, teraz tvrdím, že sú veci, ktoré sa len tak sa zvládnuť nedajú. Ja viem, znie to brutálne schizofrenicky, raz byť naladená tak optimisticky a dodať energiu, a potom to všetko jednoducho poprieť. Ale všetky podporné maily typu „ja viem, že to zvládneš, si silná, spomeň si, čo všetko si už zvládla“, ktoré som dostala po Martinovej smrti, ma priviedli na myšlienku, kedy sme zaviedli do nášho života zákazy a obmedzenia smútku a špeciálne povolenia na smútenie?
Možno sa to všetko začína vetami: "Neplač, mamička sa vráti!", "Chlapci neplačú.","Také veľké dievčatko a takto plače..." Akoby bol smútok zakázaný. Akoby to bolo niečo v zásade strašne zlé, čo do nášho života nepatrí. Akoby náš život bol len niekde medzi bielou a čiernou, kde dobré, biele fľaky sú o.k., ale čierna farba predstavuje pohromu ako veľká škvrna od červeného vína na obľúbenom bielom tričku. Chris, môj kolega v lesnej krčme, mi vravieval: „Hey, milky-bar-girl, cheer up!“, keď ma videl smutnú. Čo keď sa vôbec nechcem rozveselit? Čo keď chcem byť jednoducho smutná a na dne?
Vymysleli sme si špecialne povolenia na smútenie. V Zákonniku práce je presne stanovené, koľko voľna ste oprávnení dostať od zamestnávateľa, keď vám zomrie manžel, rodič, dieťa, iný príbuzný... Je to taká zákonom stanovená licenia na pobyt na dne na určitú dobu a v zákonom stanovených prípadoch. Smrť ospravedlňuje, ale tiež len na určitú dobu, počas ktorej by sme sa mali dať dokopy a plný energie sa vrátiť do normálneho života. Máme aj akési nepísané pravidlá smútenia a trápenia sa, ktoré sa vzťahujú na prípady rozchodov, straty a smrti domácich miláčikov, výpovedí, neprijatí do školy alebo práce, chorôb, atď. Byť na dne z rozchodu po piatich mesiacoch chodenia dlhšie ako dva týždne sa nám zdá smiešne a patetické, keď niekto nezvláda nahromadené problémy, hovoríme, že stresuje, keď sa niekto trápi maličkosťami a rýchlo sa rozplače, hovoríme, že je moc senzitívny a nevie kontrolovať svoje emócie. A to všetko namiesto toho, aby sme podali pomocnú ruku, pochopili, objali a povedali vyplač sa.
Napriek tomu, že sa nútime po každej smutnej udalosti vrátiť do normálneho života, lebo žiť sa musí, dodržujeme spoločenské zásady smútenia nad smrťou milovanej osoby spočívajúce v nosení čiernych vecí po určitú (určenú) dobu, nosení smutného ksichtu, netancovaní a nezúčastňovaní sa podujatí, pri ktorých vzniká aspoň minimálna šanca rozveseliť sa. Akoby to už po tom nebolo úplne jedno. Niekedy mám pocit, že sme všetci úplne mimo a záleží nám na veciach, ktoré vôbec nie sú podstatné...
Keď Martin zomrel, akoby sa všetko sa na mňa zosypalo. Odišla Silvia a Gemma, kamarát Marco dal výpoveď, a ešte aj doma nebolo všetko v poriadku... A tak som si vtedy opäť kúpila cigy a povedala, že asi naozaj platíme zlými obdobiami v živote za tie krásne a pokojné.
Po Marcovej demisii som strávila jeden deň u neho a jeho frajera. Marco navaril obed a večeru, kúpili sme si koláče v pekárni, boli v parku so psom, pozerali Brigit Jones a Sex v meste a kecali hodiny a hodiny. Napriek tomu, ze sme neboli práve štastní, bolo nám fajn. Tak mi to všetko došlo: jediný spôsob ako zvládnuť smútok a problémy je užívať si každodenné maličkosti. Aj v tých zlých obdobiach zažívame kopec pekných vecí, ktoré nás síce nemôžu spraviť dokonale štastnými, ale možu spraviť akési biele bodky do čiernej reality a trošku nás cheer up . Ako maily od kamarátov, kde píšu, že na nás myslia, ako pomoc, keď už nevládzeme ďalej, ako niekto, kto nás vypočuje, keď sa potrebujeme vyrozprávať, ako objatie, keď už nie sú slová...
Miláčkovia moji, obdobia smútku sú ako obdobia dažďa. Patria do nášho života. Možno by sme mali prestať predstierať krásne počasie, keď sme po kolená v bahne, zmoknutí do nitky. Možno by bolo lepšie obuť si gumáky, obliecť pršiplášť a dovoliť niekomu, aby nám podržal dáždnik.
Epilóg
Pôvodne mal byť tento článok venovaný pamiatke môjho kamaráta Martina Križana. Spoznali sme sa práve pred rokom približne v tomto čase a chcela som si ho zverejnením tejto vecičky opäť živo pripomenúť. Ale život nám pripravuje rôzne prekvapenia a mení naše zámery.
Včera som dostala sms, že mi zomrel starý ocko. Neuveríte, ale práve som sedela vo vlaku, mám asi zvláštnu connection s dopravnými prostriedkami. Dve hodiny predtým som volala domov a ešte bol živý, teda vlastne práve umieral. Viete, ja ani neviem, či som smutná. Cítim také prázdno.
A tak si teraz na nich spomínam oboch. Viac s bázňou ako so smútkom. Som vďačná, že boli v mojom živote, každý tú chvíľu jemu osudom určenú. Spomínam si, čo ich prítomnosť dala, ako ma ovplyvnili. A že sú v mojom srdci.
Život nám pripravuje rôzne prekvapenia. Včera mal môj bratranec Dominik osemnáste narodeniny. Na tie si pamätá asi každý, skoro všetci majú veľké oslavy s rodinou a kamarátmi. On si to bude pamätať inak. Na jeho osemnáste narodeniny mu zomrel dedko. Dominik asi neplače, lebo on je chlap, ale vo vnútri aj on iste roní slzy. Ako všetci moji doma. A dnes už majú oblečené čierne veci.
Tieto riadky som si značila na papier včera večer v strašnej okrajovej londýnskej krčme, kde som čakala na kamarátku Lucku, ktorá neskutočne meškala. Bolo desať, vonku pršalo a ja som sa cítila stále viac down. A vtom ku mne prišiel taký starý pán, ako môj dedo, a hovorí: „Bóže, ty si taká smutná, tu máš, daj si čokoládu!“ Dal mi čokoládovú tyčinku a odišiel. Život nám pripravuje rôzne prekvapenia. Len podľa hľbky tých smutných, spoznáme výšku tých veľmi veľmi fajn.
Na motívy pôvodnej verzie z júna 2005
