Ranná káva v bagetárni. Klamem ňou moje telo, že 5 hodín spánku je tak akurát. Cítim sa ako v Parížskej kaviarni pred cestou do vydavateľstva s novým výtlačkom môjho románu. Zatiaľ som v malom podniku na stanici v Novom Meste nad Váhom a idem od doktora ku krajčírke. Denne sama seba klamem maličkosťami, aby život nebol taký šedo priemerný, beznádejný a niekedy nudný. Moja krajčírka býva v Čachticiach. Vozím sa za ňou modrým autobusom s gumenými sedadlami a oknami, ktoré plačú veľké slzy, keď prší a zmenia sa na saunu, keď svieti slnko. Krajčírka Helenka má kruhy pod očami a zíva po nočnej, zasa jej kradnem voľné minúty, ale klame ma, že spala dobre, dobre a dlho, ako ja, päť hodín. A potom ma nechá vyzliecť do spodného prádla, ja sa hanbím, že sa mi nohavičky nehodia k podprsenke a ona si to akože nevšíma a opatrne mi pomáha prevliecť cez hlavu budúce nové šaty, vyšpendlíkuje do nich krivky môjho tela, spokojná a unavená, tešíme sa a do zápisníkov si zapisujeme termín poslednej skúšky.
Budú to šaty na svadbu. Dlhé, krémové, so zelenou stužkou pod prsiami. Raz sa v nich budem vydávať. Len tak na lúke pri mlyne ako v Perinbabe, kučeravý Jakub z neba ma objíme a už nikdy nepustí, unesie na lietajúcej perine do Paríža a ja tam vydám svoj román, lebo samozrejme viem perfektne po francúzsky. Aj Jakub bude Francúz. Monsieur Jacque LaCroix. Zatiaľ však musím veľa vecí zariadiť. Napríklad dnes musím ešte skončiť do redakcie a dokončiť článok o pani Čechvalovej z Dolného Sŕnia, ktorá sa dožila devädesiatich rokov a v ten istý deň sa stala aj praprababičkou! A to trojnásobnou! Jedna z trojičiek dostala meno po praprababičke – Monika, ktorá ho dostala podľa svätej Moniky matky svätého Augustína. A veru pani Čechvalová aj spomenula, že podľa vzoru svojej patrónky sa aj ona celý život modlila za svoje deti, ich deti, deti ich detí a teraz sa bude modliť aj za to ďaľšie pokolenie. Vidíte i v našom malom regióne sa môžu diať zaujímavé veci.
Potom pôjdem na kávu, najlepšiu kávu na svete, ktorú robí Ivanka. Sedím pri bare a vdychujem vôňu pressa s jemnou krémovou penou na vrchu, prúžok pary stúpa k stropu, chytám ho rukou, čarujem a snívam. Ivana robí viedenskú dvom stredoškoláčkam, ozajstná šľahačka sa pomaly roztápa, tak pomaly ako plynie život v malom meste. Tak, ako to mám rada. Tak, ako to niekedy nenávidím. V rámci vínových seáns s Ivanou vymýšľame plány do budúcnosti a klameme si, že je nám skvele, za celoživotné úspory online bookujeme letenky do Thajska, aby sme nasledujúcich pár mesiacov žili na rožkoch a nekúpili si žiadne nové gačky v obchode pri Guinesse. Veď na čo, aj tak nám netreba. Z barov odchádzame samé, neopité a hrdé, vysmievajúc sa pipinám v krátkych sukniach opretým o okolité domy spolu s najväčšími frajermi, smejeme sa, že nám toto netreba, vzápätí zdvíhame telefóny bývalým láskam, púšťam do bytu Jura Horníčka, delím sa s ním o posledného jointa, posteľ a orgazmus, miluje ma, keď sa milujeme. Na ďalší týždeň ma v schránke čaká, že Juraj a Eva dovoľujú si Vám oznámiť...
Ale mne je to jedno. Je mi jedno, že som neskončila tú žurnalistiku a teraz sledujem večer v spravách svojich spolužiakov. Je mi jedno, že stretávam kamarátky v parku s kočíkmi a úplne bez závisti chodím s kyticou na sobáše. Na mňa to všetko ešte len čaká. Ako tá knižka, čo mi majú v knižnici odložiť. Každý deň tam vbehnem a pýtam sa:
- Už ju vrátili, pani Pavlíková?
- Ešte nie, ale nebojte sa, my vám ju určite odložíme!
- Vy ste poklad, pani Pavlíková, ďakujem!
Možno by som si ju mala radšej kúpiť. Minule som ju videla vo výklade v kníhkupectve na námestí. Bola vystavená úplne v strede, vo výške očí, nemohla som ju minúť. Vydaná vo vydavateľstve Sofa, s takým milým psíkom na obale. Anna Gavalda – Chcel by som, aby ma niekto niekde čakal. Asi si ju pôjdem zajtra kúpiť. Ale ráno sa pre istotu ešte spýtam v knižnici.
