Kto som_
Volám sa Mirka, mám dvadasaťpäť rokov, počítač, foťák, bicykel, jeden univerzitný diplom, tri certifikáty z health and safety tréningu (berte to ako postgraduál), malú knižnicu, veľa fotiek, primerane oblečenia a podobných potrebných vecí. Po skončení vysokej školy som sa normálne zaradila do pracovného procesu v Hlavnom meste Slovenskej republiky, a keby som si nechcela zlepšiť angličtinu, nechýbali mi peniaze a chýbala potreba úteku z reality, lenivosť zaradiť sa do normálneho života, záľuba v cestovaní a veľmi vyvinutá schopnosť komplikovať si život, tak by som dnes večer určite sedela s kamarátkami v Malewille na káve, po fľaši vína prišla domov a zaspala pri malej čb tesle.
Kde som_
Po devätnástich rokoch života na dedine a päť a pol roku v Bratislave som si uvedomila, že pre aktuálne obdobie môjho života je mesto to pravé, a tak som si na anglický pobyt „celkom logicky“ vybrala miesto, ktoré s troškou fantázie môžem nazvať V šírom poli zámoček. Bez fantázie je to popri ceste pohodený typický anglický pub, serving your favourite pub food, samozrejme súčasť veľkej siete jemu podobných. Prišla som sem za kamarátkou, ktorá svoj útek z reality zrealizovala pol roka predo mnou, a ktorá mi nie celkom dobre vysvetlila, aké veľmi peace and quiet to tu je. Tak som si prvé týždne až mesiac kládla otázky ako prečo si sami sebe pripravujeme všelijaké prekážky a trápenia, prečo som sa vybrala do takejto diery na konci sveta, kam chodia dôchodci obedovať, prečo stále tvrdím, že chcem žiť v meste, kde sa niečo deje, keď sa potom kľudne, na niekoľko mesiacov, rozhodnem pre takéto miesto. A na niektoré som si neskôr aj úspešne odpovedala.
Čo tu robím_
Som časníčka a barmanka. Znie to velmi atraktívne a podľa knižky, ktorú som dostala od mojej sestry pred odchodom do Anglicka (Sex nejen ve městě, nezbytný návod k randění a sexu pro moderní ženu) je to jedno z najsexi povolaní. Možno by to bola aj pravda, keby som nemala oblečenú takú tú typickú fast food košelu veľkosti S (čo na anglické pomery znamená asi L) chlapčenského strihu (čo na moje pomery vyzerá ako v piatom mesiaci), a keby 90 percent hostí netvorili dôchodci a rodinky. Aby som nebola nič dlžná barmanskému imidžu, trošku s nimi „flirtujem“, pochválim im peknú kreditnú kartu, spýtam sa na záhradku, deti, či sú zdraví a spolu nadávame dažď alebo na teplo.
Prečo píšem_
Okrem lokálnej hromadnej dopravy ma s okolitým svetom spája internet. Prípojku som dostala od môjho šéfa, Grahama, na narodeniny a tešila som sa ako malé decko. Odvtedy z času na čas posielam rodine a kamarátom hromadné maily s názvom Život NIELEN v meste začínajúce oslovením miláčkovia moji. A oni mi z času na čas napíšu, že jéj, pekné, sprav s tým niečo. A potom som objavila blog, pochopila to ako skvelú príležitosť niečo s tým urobiť, prečítala si články a začala sa báť, ach kdeže, ja nie som taká dobrá, ale kto neskúsi, nikdy nezistí...
Záver_
A tak som tu, tu ma máte! Toto je editoriál k môjmu blogu, snáď predstavil aspoň leading ideu, keď morálne ponaučenie akosi chýba. Ale ja sa zlepším, sľubujem. Zatiaľ len dúfam, že mi dovolíte z času na čas vás osloviť miláčkovia moji.
