Niečo sa s nami deje. Niečo tiché, nenápadné, ako keby sa nám do žíl pomaly vlieval uspávadlo. Namiesto hnevu cítime apatiu, namiesto spolupatričnosti závisť, namiesto túžby po spravodlivosti len zívnutie a mávnutie rukou.
A potom sa objaví jeden študent. Vezme do ruky obyčajnú kriedu, nie kameň, nie sprej, nie zbraň, a napíše pár viet proti Ficovi, ktorý ako živé stvárnenie morálneho hnoja si skrz moci, z pravdy robí hračku. Niečo, čo by v zdravej spoločnosti prešlo ako bežný prejav občianskeho názoru. A zrazu… hystéria. Výsluchy, hrozby, lynč na sociálnych sieťach, titulky o „neúcte“ a „provokácii“.
Naozaj toto sme?
Národ, ktorý kedysi vychádzal do ulíc, keď sa mu bralo slovo, dnes stojí bokom a pozerá, ako sa ide trestať dieťa za kriedu. Národ, ktorý prežil okupácie a revolúcie, sa zrazu bojí nápisu na chodníku.
Ospalý národ, ktorý si zamieňa ticho za mier.
Ospalý národ, ktorý si myslí, že slobodu si treba zaslúžiť poslušnosťou.
Ospalý národ, ktorý mlčí, keď niekto iný kričí, lebo „nech si nerobí problémy“.
Krieda sa zmyje. Ale hanba z toho, ako sme reagovali, zostane.
Ak nás dokáže pohoršiť nápis na asfalte viac než korupcia, klamstvá a cynizmus mocných, alebo ako Gorila, Počiatek, Kočner, Trošková, Vadala, Baštrnák a Bonaparte, Kuciak a zas Kočner, Bödör, Chata v Čifároch, Markíza, Eštok - Šimkovičová - Danko - Kotlár??, Blaha, Gašpari, atď-atď. Potom sme naozaj ospalí a možno aj ochotní prespať vlastnú slobodu.
Možno je čas sa prebudiť.
Nie kvôli Ficovi, nie kvôli študentovi, ale kvôli sebe.
17. November
