Cesta začala ráno na železničnej stanici v Plymouth, odkiaľ som šiel vlakom do Readingu, kde sa prestupuje na vlak do Oxfordu. Počas cesty, keďže som vyrazil skoro ráno, som mal možnosť sledovať východ Slnka nad morom. Železničná trať je na niektorých miestach vedená skutočne veľmi blízko pobrežia a tak sa naskytujú výhľady na útesy ale i na skalné útvary vynárajúce sa z mora, z ktorých by mal radosť každý freudián.
V Readingu sa rozhodujem, či ďalej pocestujem osobákom, alebo rýchlikom. Volím rýchlik. Nastupujem do zlého vlaku, dvere sa zatvárajú, vlak sa rozbieha opačným smerom než je Oxford. Nevadí. Ruku na srdce, kto z Vás môže povedať, že bol v Theale? Chytím tam vlak späť do Readingu. Druhý pokus. Tentoraz je to definitívne vlak do Oxfordu, prezrádza to i zvýšená koncenrácia ľudí v tvídových sakách.
Zo stanice sa zveziem klasickým, červeným doubledeckerom niekam do centra. Ako prvú navštevujem Botanickú záhradu Oxfordskej univerzity. Je prekvapivo malá. No Lewisovi Carrollovi na laškovanie s Alicou zjavne stačila. Pinus Negra, ktorá stála za vznikom entov v príbehoch J. R. R. Tolkiena ešte stále stojí vo svojej ohromnej košatosti. Rovnako i lavička, na ktorej sa stretávajú Will a Lyra z Jeho Temných Hmôt Philipa Pullmana. Dokonca je na nej vyrytý nápis Lyra Will a srdiečko.
Magdalénske kolégium je pre návštevníkov zatvorené. I zozadu. Na ulici som stretol človeka, ktorý v Readingu čakal na vlak, na ktorý som nenastúpil. Pekná náhoda.
K známej Christ Church College sa dá dostať iba cez zvláštnu bráničku, ktorá púšťa vždy iba jednu osobu jedným smerom. Cesta ďalej vedie okolo rugbyového ihriska iného kolégia a ohrady s veľmi chlpatým dobytkom s obrovskými rohami. Slávna Dinnig Hall, známa i ako rokfortská Veľká sieň, bola kvôli práve prebiehajúcemu obedu zatvorená. Treba sa vrátiť po štrnástej hodine. Pístupné sú však nádvoria, kde sa rovnako natáčal Harry Potter, ako i nádherná katedrála, v ktorej majú informačné letáky dokonca i v češtine.
Univerzitné centrum mesta bolo preplnené študentmi s bielymi motýlikmi, štvorcovými akademickými čiapkami a rodičmi. Zjavne práve prebiehala degree ceremony. I za vstup do Balliolovej fakulty sa platí vstupné a prístupné sú iba nádvoria. No keďže tam študoval Sir Humphrey Appleby a bolo tam i celkom pekne, tak to stálo za to. Exeterské kolégium, ktoré je predlohou Jordánskeho kolégia zo Zlatého kompasu má tiež sprístupnené nádvoria. Ľudia v Trinity college, ktoré je jedno z najbohatších oxfordských kolégií, vyzerajú už od pohľadu neskutočne posh.
Rokfortská Veľká sieň je zvajne najnavštevovanejšou oxfordskou pamiatkou. Na to, aby sa do nej človek dostal, si musí vystáť celkom dlhý rad a i v samonej sieni musí postupovať pomerne rýchlo, keďže zozadu už ho tlačia ďalší ľudia, ktorí ju chcú tiež vidieť. Pocit stiesnenosti je o to väčší, keďže niektorí turisti, ktorí sú v Oxforde len na chíľu, ju navštevujú i s veľkými cestovnými kuframi. V skutočnosti, na rozdiel od Harryho Pottera, sú v nej iba tri rady študentských stolov a nie štyri. Taktiež je docela malá, takže údajných tisíc študentov Rokfortu by sa do nej len ťažko vošlo. Taktiež sa pod stropom nevznášajú sviečky, nepremieta obloha a aj obrazy sú statické. Späť do skutočnosti. K tým obrazom, lemovaná je významnými, bývalými členmi kolégia, takže je tam možné uvidieť portréty osobností ako John Locke, či už spomínaný Lewis Carroll. Jeho by ste pod týmto známym pseudonymom hľadali márne, v skutočnosti sa volal Charles Dodgson.
Po skončení promócií už bola prístupná i Bodleian Library, jedna z najstarších univerzitných knižních na svete. Právnici a medici v nej pôvodne, ako ukazujú vstupné dvere, zaberali dve vysoké veže. Typické. Naproti knižnici sa nachádza Blackwellovo kníhkupectvo, ktoré má údajne najväčišu sieň s policami kníh v Európe.
Z ďalších miest, ktoré sa oplatia navštíviť, spomeniem Múzeum histórie vedy, v ktorom je hromada starých, vedeckých prístrojov a Ashmolean Museum, ktoré skutočne bohato pokrýva svetovú históriu i umenie. Najviac ma v ňom očarili rozsiahle a úžasné antické zbierky. Vstupné do oboch múzeí je dobrovoľné.
Do University Parks som sa dostal metódou "nastúp na náhodný autobus, vystúp na náhodnej zastávke". V podvečer je park príjemne ukľudňujúci. Málo ľudí, krákanie vrán a všade veľa krtincov. V letný večer musí byť ešte potešujúcejší.
