Nemyslím teraz na letecké nehody, ktorých je percentuálne ďaleko menej, než s inými dopravnými prostriedkami. Myslím na to, že za posledné roky sú najotravnejšou časťou leteckej prepravy niekedy až bizarné bezpečnostné opatrenia.
Už pred rokom 2001 a umelo vyvolanou hystériou okolo teroristov vás mohli na letiskách najmä v Ázii zaskočiť ich vlastné bezpečnostné opatrenia. Napríklad vás nepustili do lietadla, kým ste neprešli zvláštnou kontrolou príručnej batožiny, ktorú potom celú obalili do nepriedušnej fólie. Ibaže vtip bol v tom, že na tú kontrolu (zastrčenú kdesi v rohu letiska) ste si mali sami včas spomenúť a aj ju nájsť. Dopredu vám nepovedali nič.
V Mexico City ma pred vstupom do lietadla zastavila príslušníčka bezpečnostnej služby a ukázala na moje topánky. Musel som ich vyzuť. To by ešte nebolo také zlé. Vydržím byť chvíľu bosý, ak oni vydržia odór mojich ponožiek. Ale potom to prišlo. Tá uniformovaná byrokratka zobrala moje milované topánky do svojich úradných rúk v bielych rukavičkách a pomaly, dôkladne, s chuťou na nich prelomila podrážky. Potom mi ich vrátila.
Prílet do Izreala (ale najmä odlet!) už desaťročia spestruje ich vlastná špecialita - preventívne kontroly v letiskovej hale. Tam číhajú zvlášť inštruované dvojice a odchytávajú na zvlášť dôkladný výsluch tých cestujúcich, ktorí sa im zdajú byť podozriví. Netreba dodávať, že za takýchto okolností je podozrivý prakticky každý a ponižovanie na našich hraniciach za komunizmu bolo proti tomuto „božiemu oku" ľúbezný valčíček.
Pri lete z Indie do Nepálu nám pre zmenu zobrali batérie z fotoaparátov a vlastne všetkého, čo batérie môže mať. Nikdy nám to nevysvetlili a samozrejme, že nám tie batérie ani nevrátili. Možno ich potreboval šéf letiska do tranzistoráku.
Bola to rovnaká hlúposť ako keď si nejaký britský chytrák zmyslel, že spestrí cestujúcim život tým, že vyhlási každú tekutinu s obsahom viac ako 100 mililitrov za „materiál na výrobu bomby"! Kým som tej debilite naozaj uveril, zhabali mi vo Viedni litrovku čučoriedkovice a u nás v Bratislave sa uniformovaný snaživec vyznamenal tým, že mi zabavil zvyšok voňavky v priesvitnom flakóne. Bolo teda jasne vidieť, že voňavky je na dne, nejakých 20 mililitrov. Lenže ten flakón mal objem 200 mililitrov a nepomohli žiadne protesty a výzvy k zdravému rozumu. No úžasná záchrana ľudstva pred voňavkovou bombou! Takáto celkom absurdná demonštrácia sily v júli 2006, keď s týmto vynálezom na buzeráciu pasažierov prišli prvý krát, spôsobila na letisku Heathrow kolaps prevádzky a desaťtisíce pasažierov sa stali obeťami ponižujúcich procedúr. Pritom, ak by bolo akýchkoľvek 100 mililitrov tekutiny potenciálnou bombou, tak by ani na palube nemali vlastne žiadnu tekutinu podávať a samozrejme, že všetci cestujúci by správne mali byť pred odletom vycievkovaní z každej kvapky moču, lebo by si mohli tých sto mililitrov, sviniari, aj nacikať!
Orgie absurdnosti dosiahli vrchol, keď na chicagskom letisku O´Hara prinútili istú pani odovzdať aj RÚŽ!
Tu končí každá sranda
Najnovšie na amerických letiskách zavádzajú celotelové scanery, do ktorých vstupujete s rukami zdvihnutými ako porazení pri kapitulácii. A presne takto sme dopadli, porazení a vydaní na milosť a nemilosť do uniforiem oblečených domasedov z ulice, ktorí sa vo svojej čerstvo nadobudnutej moci skutočne vyžívajú. Smutné na tom navyše je, že už zase platí staré slovenské príslovie: „Zbili ma a ani plakať mi nedali". V tomto prípade, samozrejme, aktualizované tak, že s nami títo pajáci ostražitosti za naše peniaze robia úplné divy absurdity a ani zasmiať sa nemôžeme. Nesmieme! Na akýkoľvek prejav údivu, či počudovania sú najmä tí ostrostrelci za oceánom zvlášť citliví.
Na letisku v Kanade minulý rok zabila ochranka poľského turistu elektrošokmi, hoci bol sám, neozbrojený a proti nemu stála celá letisková polícia aj s obrnenými transportérmi.
Na letisku v Miami v decembri 2005 zastrelil ochrankár neškodného občana Spojených štátov rovno pred očami jeho manželky. Tá sa snažila vysvetliť, že jej manžel je mentálne labilný a ešte si nestihol zobrať lieky. Ale profesionálni pištoľníci usúdili, že sa s nimi rozprával príliš zvýšeným hlasom a spomenul bombu - čo je celkom možné, lebo ja by som sa asi tiež dovolil opýtať, či už niekto niesol bombu do lietadla spolu s manželkou. Žiadna výbušnina sa nenašla, ale aby školení antiteroristi nezostali v hanbe a aby si nikto netrúfol ako očitý svedok nebodaj prísť na myšlienku, že to bola sprostá vražda nevinného človeka, zobrali si okamžite VŠETKÝCH pasažierov v lietadle na mušku. Prikázali im sedieť bez pohnutia s rukami nad hlavou, po hodine im nariadili vyjsť bez príručnej batožiny s rukami za chrbtom a potom im predviedli ukážkové cvičenie s ICH batožinou. A keďže nič nenašli, rozhodli sa dopriať aspoň spektakulárny zážitok aj týmto občanom a tak dvom z nich priamo na letiskovej vyhodili batožinu preventívne do vzduchu. Kto už by si po takomto zážitku trúfol nahlas sa ozvať, či nebodaj sťažovať?
A to je aj moja úprimná rada. Hoci sám patrím jednoznačne k tým, ktorí si nenechajú len tak brnkať po nose, v týchto časoch vrcholiaceho bushizmu by som aj sám sebe radil - ak už ísť lietadlom do Spojených štátov, tak potom ako sfinga, ktorá ani mihnutím mihaľníc nedá nejakému v ten deň na okázalý zásah nadržaného pištoľníkovi šancu, aby získal prémie. Zabudli sme totiž dodať, že podľa americkej tlače je letisková ochranka a air-marshalli (čiže pištoľníci v civile nasadení do lietadiel) nútení vykazovať činnosť tým, že označia za podozrivých povinne určité percento pasažierov. A každá zámienka im je na to dobrá. Veľmi to pripomína plánovanie zneškodnených nepriateľov Štbákmi za komunizmu u nás. K tomu si pripočítajme, že čo i len trochu neláskavý (dlhým letom unavený) pohľad na amerického imigračného oficiera je dobrou zámienkou, aby vás poslal šupom domov a ešte sa aj tešil aký je ostražitý.
Ale treba tiež dodať, že keď toto všetko prekonáte, čaká vás zaslúžená cestovateľská odmena (o tom viac na http://tulacky.blogspot.com).
