„Prišli sme tam a mám jasno. Kombinácia pieskovne, bunkru a panelákovej pivnice. Celé údolie je ako baňa na piesok akurát skrachovaná. Vchod do hrobiek pripomína bunkre z druhej svetovej. No a vnútri to smrdí ako v panelákovej pivnici a tiež je tam asi toľko vidieť. Po stenách maľovky, ktorým nielenže nerozumiem, čo je pochopiteľné, ale hlavne pripomínajú tie čmáranice na pánskych záchodoch, ktorým pre zmenu rozumiem. Tým všetkým nás prevedú len preto, aby nám na konci v nejakej temnej diere vysvetlili, že to, čo nám chceli ukázať, už dávno niekto ukradol. No ako u nás doma..."
Toto všetko v originálnej ostravačtine a nech sa na mňa UNESCO nehnevá, nemám k tomu čo dodať.
Pravé či nepravé?
To, čo vás až do konca pobytu bude v Egypte prenasledovať, sú ponuky suvenírov typu papyrusových zvitkov, voňavkových esencií, ručne tkaných kobercov, alabastrových sošiek, či kamenných skarabeov. Vždy je to spojené s návštevou inštitúcie typu „Múzea papyrusov" alebo „Alabastrovej dielne" kam vás vmanévruje sprievodca alebo taxikár s ubezpečením, že ste v rukách najlepších odborníkov. Samozrejme, že za rohom číhajú ešte lepší odborníci a takýchto pascí na turistov sú v okruhu jedného kilometra desiatky. Pri kúpe potom stojíme pred dilemou, či kupujeme naozaj to, čo nám tu vyhlasujú za historicky pravé. To vyriešia tri zásady:
Zásada č.1: Nič nie je pravé, t.j. staré, pretože pri tom kvante nakupujúcich turistov by to znamenalo výpredaj starého Egypta za pár rokov. Pravé (materiálom) nie je ani to, čo je nové.
Zásada č.2: Certifikát pravosti je najväčší podvod, lebo ten sa dá najľahšie falšovať. A nech by vám tvrdili o tovare čokoľvek, výsledok je rovnaký. Je to suvenír, nie exponát do múzea. Takže ani vôbec nemusí byť pravý...
Zásada č.3: Všade kam vás privedie oficiálny sprievodca (alebo taxikár) je to dvoj až
trojnásobne drahšie ako v obchodíku za rohom alebo o pár metrov ďalej na ulici.
Poučenie: Také isté voňavkové esencie ako v „Inštitúte vôní" kúpite ďaleko lacnejšie v bazáre (ale, medzi nami, na čo by vám boli?) a tie papyrusy aj s certifikátom zasa pred Egyptským múzeom. A keď už nutne chcete kupovať tieto v podstate bezcenné artefakty, dajte zarobiť radšej tomu chudákovi na ulici, než aby ste hodili svoje peniaze do bežiaceho pásu na ohlupovanie turistov. Ten pouličný predavač si to, na rozdiel od domorodého sprievodcu, bude aspoň vážiť.
Ale to nie je len v Egypte. Na Bali zažijete to isté, len v bledomodrom. V dedinke Celuk sa niekoľko ochotníkov tvári, že vyrábajú šperky, ale aj ako divadlo je to slabota. Podstatnejšia je za nimi tá veľká sála plná strieborných šperkov, ktoré sú samozrejme na predaj. V Batuane sa vás útla dievčina zase pokúsi presvedčiť, že všetky tie exotické obrazy najrozmanitejších štýlov (zapĺňajúce do desať miestností súkromnej galérie) sú dielom jej príbuzných. Ťažko predstaviteľné, rovnako ako vo vnútrozemí kde v dedinke Mas máte uveriť, že práve tu a nikde inde len pre vás tkajú tú vychýrenú látku „batik". Celé je to ale len o tom, že vás vláčia za vaše vlastné peniaze od obchodu k obchodu, ibaže je to obchod z folklórom. Nakoniec zo zúfalstva kúpite čokoľvek, len aby ste mali nejakú pamiatku na tie exotické miesta.
Ale medzi nami, tie najúžasnejšie suveníry (ako už spievali Beatles) sú zadarmo! O tom viac na http://tulacky.blogspot.com/. Tam tiež každú stredu nájdete môj nový cestovný príbeh v slovenčine, angličtine a rôznych iných jazykoch od fínštiny, cez litovčinu, španielčinu a inuitčinu až po jazyk krio zo Sierra Leone. Počas leta sa totiž nebudem môcť venovať blogovaniu a tak aspoň takouto cestou by som rád s vami ostal v kontakte.
Prajem príjemné leto!
