Turecko – štyridsať rokov po...
1. diel
Aká veľká zmena. Pravda, keď som tu bol pred 40 rokmi, tiež som mal šoféra. Ale to bol môj otec, ktorý nás, celú rodinku, viezol z Bratislavy do Bagdadu, kde tri roky (1967 – 1970) prednášal na Bagdadskej univerzite.
Dnes sem prichádzam ako novinár a zakladateľ prvej slovenskej cestovateľskej wikipédie, aby som ako hosť Ministerstva kultúry a turizmu s pomocou turistickej agentúry Gemini, porovnal vtedajšie a dnešné Turecko. Už som vyskúšal Turecké aerolínie a zistil, že boj s terorizmom nemôžete brať vážne, keď vám k obedu servírujú nerezový nôž a vidličku (a to na viedenskom letisku zvykli zabavovať aj manikúrové pilníky!). Nikto nikoho nezabodol (okrem šťavnatého kebapu) a bezpečne sme pristáli v Istanbule. Udelenie víz prebehlo tak rýchlo a bezproblémovo, ako keď vám u nás na pošte niekto prilepí za poplatok známku na list. Ani žiadny formulár som nemusel vyplňovať.
Od chvíle vstupu na pôdu krajiny pripomínajúcej mi detstvo, mám k dispozícii šoféra menom Atilla, ktorý mi na pohodlnej Toyote otvára dvere, kedykoľvek sa chystám nastúpiť. V aute mám k dispozícii vždy dopĺňanú minerálku a servítky. Podľa miestneho zvyku mi vždy po obede Atilla naleje na ruky akúsi voňavú vodu.
S krajinou ma oboznamuje môj osobný turistický sprievodca Bora, ktorý odpovedá na každú otázku pre istotu dva krát. Už sme prebrali skoro všetky možné témy. Som zvedavý, čo viac si povieme za ten týždeň, čo ma tu pod jeho opaterou čaká.
Nemusím sa starať o jedlo, ani o pohár vína k nemu. Ubytovali ma v päťhviezdičkovom hoteli a po večeri bufetového typu mám dojem, že som mal na tanieri výber celej tureckej kuchyne. Bora mi navyše naložil akúsi sladkú špecialitu, ktorou sa vraj živil praotec Noe, kým po potope sveta dosiahol pevnú zem na úpätí Araratu.
Odpadávam do postele. Zajtra ma čakajú už prvé pamiatky a nové zážitky. Viac na: http://www.tulacky.net/clanok/cestovatelsky-dennik-gustava-murina-1552010
