Z toho prvého ma vyviedla istá pani bufetárka u nás na sídlisku, keď sa jej podaril neuveriteľný kúsok: naservírovala nám „vyprážaný syr“ bez syra! Ona totiž ako syr použila plátky mäkkého syra, ktorý sa pri vyprážaní doslova vyparil.
Ďalší dôkaz, že aj štandard sa dá pokaziť mi predviedli Vietnamci z reštaurácie Saigon u nás na sídlisku. Tí to zasa zobrali z iného konca a obaľovaný syr kvádrovej konzistencie aj chuti ma presvedčil, že najlepšie robia tie ich jedlá a z našich dokážu pokaziť aj tie najjednoduchšie.
A do tretice, prekvapenie, ma čakalo v Žiline. Na mojej zatiaľ najdlhšej šnúre podpisoviek som sa ubytoval v centre mesta v penzióne Vix a rozhodol sa pre takúto „malú večeru“.
Na prvý pohľad to vyzeralo, že som sa nemýlil. Ale pod tými dvoma „vyprážakmi“ bola kopa hranoliek a naozaj bohatý šalát zložený z kapusty, uhoriek, malých paradajok, rukoly a aj jeruzalemská ruža tu bola na ozdobu. K tomu, samozrejme, tatarka. A toto všetko som poctivo dlávil hodinu (naozaj!) a ani za pomoci dvoch veľkých pív sa mi to nepodarilo dojesť. Nakoniec mi tú „malú večeru“ zabalili a ešte na druhý deň som si mal večer na čom si pochutnať.
Nepíšem o jedle často, ale toto ma naozaj zaujalo tým, že obvykle sa kuchárske umenie meria špecialitami a rôznymi kuchárskymi artistnými vynálezmi. Ale aj na zdanlivo banálnom jedle sa pozná majster. A tak aj obyčajné a podceňované jedlo v rukách dobrého kuchára môže prekvapiť!
