To sme nezažili
Najnovší a údajne aj posledný film Jimmyho tančiareň slávneho britského 77-ročného režiséra Kena Loacha ukazuje schizofrenický stav čerstvo samostatného Írska, ktorý vrcholí bratovražednými krvavými konfliktmi vnútri írskej spoločnosti. Oplatí sa vidieť, aby sme si uvedomili aká milosrdne pokojná je tá naša krajina. My sme ani pri hľadaní vlastnej štátnosti neprechádzali takými krvavými a zničujúcimi vzájomnými zrážkami vlastných i cudzích, ako nielen Írsko, ale aj viaceré krajiny okolo nás. Sme Bohom požehnaný zabudnutý kút svetových dejín a chvála mu (či Osudu, alebo Prozreteľnosti?) za to.
Zhodou okolností som sa na červenom koberci k festivalovému palácu (maskovanému ako Posádkový dom ODA v Trenčíne) stretol s hlavnými predstaviteľmi – Barrym Wardom a Simone Kirby. Sympatická dvojica s ktorou sme sa mali čo povedať aj po premietaní na otváracej recepcii a tak viem, že to s tým tancom mysleli vážne a dlho ho pred nakrúcaním nacvičovali. A kto neverí, že púhy tanec môže byť zdrojom surových spoločenských konfliktov, nech ide na Jimmyho tančiareň.
Toto našťastie neriešime
Ďalším silným filmom z tohtoročnej ponuky festivalu, na ktorý som dlho nemohol zabudnúť a jednotlivé scény sa mi vracajú dodnes, je film Rybolov bez sietí (Fishing without nets) režiséra Cuttera Hodierna z produkcie USA, Somálska a Kene. Opisuje do drastických podrobností novodobú pliagu oceánov – pirátstvo. To somálske má svoje korene aj v ľahostajnosti mocností k takto zabudnutým kútom sveta. Opäť dôkaz, akí sme tu na Slovensku požehnaní tým, že nás sa všetka tá tragédia čiernych aj bielych netýka. Ale poučné to je, odporúčam!
Toto nám hrozí
Do tretice odporúčam z festivalových filmov taký, ktorý sa nás už naozaj týka. Hoci je nám Čile vzdialené, tento problém poznáme aj my. Vo filme režiséra Alejandra Fernándeza Almendrasa Zabiť človeka (Matar a un hombre, Čile a Francúzsko) sa nenápadný lesný inžinier s cukrovkou dostáva do bezvýchodiskovej situácie, keď si jeho a jeho rodinu vyberie miestny kriminálny grázel s celou mafiánskou bandou za ľahké terče útokov a odporných „žartíkov“. Fyzické útoky, okrádanie, vyhrážanie, postrelenie syna a surový pokus o znásilnenie neplnoletej dcéry prechádzajú príslušné orgány s takou ľahostajnosťou, až to zamrazí. Apatickí policajti, neschopný vyšetrovateľ a arogantná prokurátorka. Veď to je ako u nás! Otec takto brutálne skúšanej rodiny Jorge je zahnaný neschopnosťou OČTK (u nás orgány činné v trestnom konaní) k poslednej zúfalej sebaobrane – zoberie služobnú zbraň a tú ľudskú hyenu zabije. Lenže nie je zločinec, má svedomie a nakoniec sa sám prizná polícii. Film už nehovorí o tom, že nakoniec stojí pred súdom človek opustený tými, ktorých si na ochranu seba, svojej rodiny a celej spoločnosti platí z vlastných daní – nám známych OČTK-árov vrátane súdov. Film vychádza zo skutočnej udalosti. U nás ešte nie sme tak ďaleko, ale bezmocnosť občana, ktorý sa domáha spravodlivosti už poznáme. Alegorickým príkladom je Dom spisovateľov na Laurinskej č.2 v Bratislave, kde trestné oznámenie vyšetrovateľka tak dlho vyšetrovala, až sa čin, ktorému sa dalo ešte predísť, aj dokonal. Práve pre pocit nepostihnuteľnosti zúčastnených. Radšej vidieť ten film, než to zažívať v skutočnosti. Ale tiež je dobré vidieť na iných príkladoch, kam ľahostajnosť pri presadzovaní zákona vedie...
