Úvod
1. Literatúra v printových médiách vo svete od roku 1880
V prvopočiatku masmédií to boli práve printové médiá – teda noviny a ich literárne prílohy – ktoré prispeli k masovej popularite literatúry. Priekopníkmi boli francúzske denníky Gil Blas, Le Gaulois a Le Figaro a ich literárne prílohy „Feuilletons littéraires“. Napríklad román Gustave Flauberta s názvom „Madam Bovaryová“ vyšiel v roku 1856po častiach v La Revue de Paris.
Túto úlohu čoskoro prevzali americké printové médiá. Neskôr svetoznámy Kurt Vonnegut Jr. tak debutoval v roku 1950 poviedkou v časopise Collier´s a následne publikoval v časopisoch ako Playboy, Cosmopolitan, Ladies´ Home Journal a i. Tieto médiá doslova urobili špičkových autorov aj vďaka špičkovým honorárom. Poviedka „Snehy Kilimandžára“, publikovaná v Esquire v roku 1936, vyniesla Ernestovi Hemingwayovi až 5 dolárov za slovo. Jeho súputník F.S. Fitzgerald dostal za jedinú poviedka v tom istom časopise až 3 000 dolárov, čo bol vtedy ročný plat veľmi dobre zarábajúceho manažéra.
Tieto zlaté časy synergického pôsobenia literatúry a printových médií v Spojených štátoch skončili s nástupom televízie.
2. Na Slovensku po roku 1989
Obecný trend ústupu literatúry z printových médií môžeme dokladovať aj na Slovensku. Zmenou spoločenského systému z komunistického na ten založený na zisku úplne zanikli literárne prílohy denníkov Smena a Pravda. Literárna príloha Nové slovo mladých zanikla spolu so svojim nosičom, týždenníkom Nové slovo.
Zanikol Kultúrny život napriek zúfalým pokusom o jeho reinkarnáciu. Kritické mesačníky Romboid a Dotyky sú marginálne s takmer nulovou čítanosťou. Ani nové tituly ako literárne revue RAK a Vlna neuspeli.
Jediné ešte rešpektované literárne periodiká sú Slovenské pohľady s viac ako 170 ročnou tradíciou a Literárny týždenník, ktorý sa z finančných dôvodov premenil na dvojtýždenník.
S úpadkom literárnych médií klesal rapídne aj záujem o pôvodné knižné tituly (Murín,1990 a 1992; nak, 1991). Tento fatálny trend v celom bloku postkomunistických krajín bol nazvaný aj ako „Koniec zlatej éry“ (Wachtel a Debeljak, 2002). Trend pretrval celú dekádu po zmene spoločenského zriadenia (Balogh, 2003), čo viedlo až ku katastrofickým otázkam, či slovenská kultúra prežije rok 2000 (Weidler, 1999). Práve v inkriminovanom roku na prelome storočí sa v USA predalo viac video-hier, než kníh (mod, 2000). Tento obecný úpadok čítania kníh (Mundil, 1999) bol dokonca považovaný za ohrozenie fungovania celej občianskej spoločnosti (Bleuel, 2003).
3. Nástup internetovej literárnej scény
Je signifikantné, že aj internetové médiá na začiatku zopakovali úspech väčších literárnych textov na pokračovanie. Medzi najvýraznejšie príklady patrí román „Polnočný denník“ vydávaný na pokračovanie pod pseudonymom Maxim E. Matkin v roku 2000 v internetovom magazíne inZine. Po dosiahnutí takmer 140 000 návštev bol označený za „Prvý slovenský internetový bestseller“, ktorého úspešné printové vydanie realizovalo vydavateľstvo Slovart tak, že na inZine posledná kapitola už nevyšla a tak sa celá dovtedajšia séria publikovaných kapitol stala akousi spontánnou reklamou na konečné printové vydanie (Murín, 2007). Je však symptomatické, že internetový magazín inZine, za ktorého vznikom stál známy spisovateľ Peter Pišťanek a ktorý vyvolával toľké nádeje (Morháčová, 1999), dňa 31. 3. 2004 zanikol.
To čo sa spočiatku pri internetovom publikovaní zdalo byť rekordom návštevnosti, bolo neskôr opakovane prekonané a dosiahlo zrejme svoj vrchol, keď jediný článok blogerky Miroslavy Kernej na SME.blog zaznamenal v r. 2012 ohromujúcich 150 000 čítaní (Murín, 2007).
Čoskoro začali vznikať internetové stránky špecializované na literatúru. Napríklad v Nemecku založený Writersbox najmä pre začínajúcich autorov obsahuje literárnu kaviareň spojenú s knižnicou, archívom, autorským fórom i diskusným klubom (Murín, 2007). V Čechách internetový literárny klub Písmák zaznamenal za prvých 5 rokov existencie 6 500 zaregistrovaných autorov, ktorí publikovali vyše 44 tisíc textov a vzájomne si vymenili takmer 600 tisíc kritík a 200 tisíc odporúčaní (Murín, 2007). Mimochodom, tým vlastne aj recenzistika zľudovela a môže sa do nej pustiť ktokoľvek má chuť a čas. To predvídal vo všetkých ľudských činnostiach už Alvin Toffler vo svojej futuristickej knihe „Powershift“ (Posun moci) z roku 1990. Zároveň sa tým ale saturuje obecný ústup oficiálnej recenzistiky, ktorá bola z hlavných médií vytlačená do okrajových literárnych periodík, kde vychádza často s takým oneskorením a sporadicky, že jej vplyv na autora i dielo je problematický. V internetových literárnych kluboch naopak táto svojpomocná recenzistika vytvára sanitárnu službu, ktorú profesionáli jednoducho nemôžu ani pri samovražednej pracovitosti zastať. Tomuto samočistiacemu procesu sa tiež žiadny klasický literárny klub nemôže priblížiť.
V Čechách funguje solídne zavedený SPISOVATEL.COM, kde vychádzajú aj romány na pokračovanie. V Slovenských pohľadoch túto literárnu internetovú platformu podrobne opísala M. Svobodová (2005), pričom je zaujímavé jej obecné konštatovanie, že na internetových literárnych fórach v rebríčkoch obľúbenosti víťazí poézia. Pritom v klasických vydaniach je naopak poézia marginalizovaná.
Takto vznikli na internete stovky web-stránok venovaných literatúre. Na jednej je napríklad 2419 neskrátených básní, sonetov a poém od 399 významným básnikov od Anakreaona cez Shakespeara až po Pounda. Tieto stránky u nás priebežne mapuje najmä Knižná revue (po, 1996; Rankov, 1997).
Mimochodom, paradoxne vďaka elektronickým formám publikovania prestáva platiť fučíkovský povzdych o novinárskych textoch, ktoré sa „s dňom narodili a s dňom i umreli“. Po klasickom printovom vydaní žijú v elektronickej forme celé roky. Zvečniť ich aspoň na čas a predstaviť tak svetu cielene tie najdôležitejšie stredoeurópske časopisy vrátane literárnych (napr. bosniansky Diwan) mal projekt C.E.E.O.L. (Central and Eastern European Online Library), ktorý sa rozbehol už v roku 1999 aj vďaka Wolfgangovi Klotzovi z Nemecka (Klotz, 1999). Projekt finančne živorí, keďže jeho priama návratnosť ostala v podstate chimérou.
Celkom novým javom je „instantné“ publikovanie priamo na internete, vďaka ktorému sa prakticky každý užívateľ internetu môže stať „publikovaným“ autorom. A asi nás neprekvapí, že najviac to využívajú mladí básnici, pre ktorých je internet posledným útočiskom po tom, čo sa knihy poézie dostali na okraj záujmu vydavateľov (Skalský, 2002). Veď už je fakticky pravidlom, že literárni agenti inzerujúci v USA a uchádzajúci sa o zastúpenie nových autorov automaticky pridávajú na záver správu „No sci-fi and poetry” (AGB, 2002).
4. Alternatívne vydávanie kníh
Nové elektronické médiá ponúkli aj nové formy vydávania kníh. Pomáha skrátiť čas na redakciu a vydanie diela. K dispozícii sú už praxou overené formy CD-ROM, internetové vydania a elektronické knihy.
Už staršieho dáta je publikovanie rôznych kníh na CD-ROM nosičoch. V počítačovom „on-line“ časopise Postmodern Culture (Davis, 2002) to viedlo k nadšeneckej hypotéze s názvom „Notes Toward an Unwritten Nonlinear Electronic Text“ (Poznámky k nepísanému, nelineárnemu elektronickému textu) so sugestívnym podtitulom „The End of Print Culture“ (Koniec tlačenej kultúry). Čo a ako sa teda publikovalo na CD-ROM? Žánrový rozsah bol skutočne široký. Najmenej vydarenou alternatívou boli to interaktívne knihy poézie (Molnár, 1997). Tieto knihy mali jeden zásadný problém – sú vďaka použitej elektronike pútavé, vizuálne atraktívne, ale čitateľsky polopatistické až vyprázdnené. Sebelepšia elektronická ilustrácia totiž nenahradzuje základnú formulu poézie – neohraničenosť asociácií vyvolaných čítaním poetického textu. Knihy poézie na CD-ROM, ktoré som mohol vidieť v roku 1995 počas svojho pobytu na spisovateľskom programe v Iowe, boli zaujímavé práve len tým elektronickým prevedením. Inými slovami, ich atraktívnosť klesala s počtom elektronických prelistovaní. Čo je ešte horšie, sprievodné efekty sa stali zaujímavejšími, než samotný text. A to by sa knihe poézie nemalo stať. Kameňom úrazu je totiž práve samotný princíp ilustrácie akejkoľvek poetickej myšlienky. Čím je táto ilustrácia vizuálne atraktívnejšia (napríklad aj využitím video-techniky), tým viac sa čitateľ (vlastne už divák) vzďaľuje pôvodnému textu. Tým menej je čitateľom, tým menej má sám účasť na prijímaní a spracovávaní textu vlastnou imaginatívnosťou a schopnosťou asociácií. Tento rozpor teoreticky ozrejmil známy filozof médií McLuhan, keď klasické knihy prirovnal k „horúcim médiám”, pretože ich obsah musí mozog čitateľa svojou imaginatívnosťou spracovať a dotvoriť, kým televízne techniky (vrátane videa) prirovnal v „studeným médiám“, ktoré mysľou recipienta len „pretečú“ (McLuhan, 1991).
Na Slovensku vydavateľstvo RUPER už v roku 1997 ohlásilo sebavedomo, že „Kniha, ktorú držíte v rukách, je azda prvá multimediálna publikácia poézie na svete“ (https://www.martinus.sk/?uItem=83638#description). Už vieme, že prvá určite nebola, ale zato (popri súbežnom klasickom vydaní zbierky básní R. Pliešovského „Mraky a tryskáče“) ponúkla slovenskému čitateľovi „fotografie a kresby, ktorých je takmer 300; dvadsať videoklipov s celkovým časom vyše 35 minút...; hudbu a spev z dielne martinskej skupiny Chia...“. To všetko malo posunúť „hranice poézie bližšie aj k tým čitateľom, ktorí k nej doteraz mali vlažný postoj“. Ambiciózny pokus vyznel do prázdna a o knihe odvtedy nebolo počuť (Murín, 2007).
Ďalším pokusom o novú formu CD-ROM kníh, prispôsobenú ich špecifickým možnostiam oproti lineárnemu textu, sú tzv. „interactive storytelling“. Interaktívnosť je v tom, že čitateľ si v rozhodujúcich momentoch deja môže voliť rozuzlenie dramatických scén, či vývin postáv. Umelecká úroveň tu nie je ambíciou. Jednou z čitateľových volieb je napríklad druh zbrane, ktorý použije jedna z postáv sci-fi príbehu, aby sa nestala zajatcom tajomného Goblin Kinga. Výstižný komentár k tomu podáva James Gleick (1997): „Je to veľmi ľahká forma zábavy, ale hoci milujem technologické výdobytky a už som strávil priveľa hodín a dní čítajúc z obrazovky počítača, toto je priestor, kde by mala byť zachovaná nerovnocenná pozícia čitateľa voči spisovateľovi. Najviac obľubujem romány, literatúru, ktorú nie som schopný sám písať. Preto nechcem a ani nemôžem byť rovnocenným partnerom v tomto procese. Ochotne ostanem pasívnym príjemcom a nechám Prousta rozhodnúť ako sa ten-ktorý príbeh skončí.“
Takáto forma prezentácie knižného diela všetkými dostupnými doplnkami textu viedla k novému termínu „hypertext” (Guštafík, 1997).
Inou cestou sa vydal vydavateľ CD-ROM verzie slávneho románu Josteina Gaardera „Sofiin svet“, kde sa okrem základného textu ponúka súhrn bibliografických údajov k filozofickým teóriám a odporúčanú odbornú literatúru, ale aj možnosť sledovať filozofické debaty na videu a odpovedať na otázky románovej postavy Alberta Knoxa (so, 1997; mk, 1997).
Popri ojedinelých experimentoch s literárnymi textami sú však tou najideálnejšou parketou encyklopédie, slovníky, vzdelávacie publikácie a vedecko-popularizačné úvahy, či eseje (báb, 1997). Predovšetkým u encyklopédií ide o obrovský pokrok, vďaka ktorému vydavateľstvo Mladá Fronta mohlo už v roku 1997 ponúknuť za 4990 Kč slávnu „Ottovu encyklopedii obecných vědomostí“, kde sa 139 418 hesiel a 5067 ilustrácií v rozsahu až 28 938 strán zmestí na jediný nosič s možnosťou okamžitej orientácie a vyhľadávania, ktorá v tlačenej forme jednoducho nie je možná. Podobne ideálne využilo nový nosič informácií napríklad poľské Knižné informačné centrum, ktoré už v roku 1997 vydalo CD-ROM s prehľadom o 20 000 nových knižných tituloch vďaka spolupráci v 1 800 vydavateľskými editormi a k tomu pridalo v rámci časti nazvanej „Knižný trh v Poľsku“ aj prehľad o vyše 3 000 kníhkupectvách a veľkoskladoch kníh (Murín, 2007). Na Slovensku zasa v roku 1999 vyšiel „Lexikón slovenského jazyka SLEX99“ zostavený z 35 000 definícií a 62 500 heslových slov (zr, 1999).
Základným problémom internetového vydania je však autorská odmena. Vo Švédsku v roku 2000 ako prví založili web-stránku „amillionvoices.com“, kde najmä začínajúci autori môžu za symbolický poplatok predať svoje texty a čitatelia si ich tiež za symbolický poplatok môžu stiahnuť a o možný zisk sa majú deliť rovným dielom autor a majiteľ web-stránky (Murín, 2007). Veľa nasledovníkov však nie je (Elmer-Dewitt, 1994).
Neuspel ani autor bestsellerov Stephen King označovaný za najpredávanejšieho, najkultovejšieho a najbohatšieho žijúceho spisovateľa v USA (kh, 2000). To všetko mu nepomohlo, keď sa na internetovej stránke známeho vydavateľstva Simon & Schuster rozhodol vydávať na pokračovanie rukopis „Odbrzdená strela“. Každý týždeň sa mala objaviť nová kapitola, ktorú by si za skutočne mierny dobrovoľný poplatok 7 dolárov mohli prečítať zvedaví čitatelia. Po štyroch týždňoch však zaplatila menej ako polovica, tých čo si text stiahli. Celý projekt Stephen King po šiestej kapitole sám sklamane ukončil rozčarovaný tým ako málo užívateľov internetu bolo ochotných si za tento čitateľský zážitok priplatiť (King, 2000). King experimentoval na svojej web-stránke už s predošlým románom, lenže textu sa zmocnili hackeri a umiestnili ho aj na iné stránky. Táto hrozba pri práci s internetom existuje vždy aj napriek vyjadreniu amerického Najvyššieho súdu, že diela vytvorené pôvodne pre internet nemôžu byť bez súhlasu autora preberané do tlače, rozhlasu či televízie (Hecker, 1997). Špeciálna medzinárodná organizácia World Intellectual Property Organization (WIPO) navrhla podobnú ochranu práv autorov publikujúcich na internete už v roku 1997 (Zmorsky, 1997).
V septembri 2005 spustilo slovenské vydavateľstvo Perfekt projekt tzv. „virtuálneho vydavateľstva“, kde na svojej web-stránke dávajú priestor tým rukopisom, ktoré z finančných dôvodov nemôžu vyjsť. Ako cielený prieskum trhu to znie nádejne, naopak použitie internetu na akúsi „literárnu charitu“ vzbudzuje rozpaky. Mimochodom, prvou E-knihou na Slovensku bola v roku 2000 novela v rozsahu 70-strán a pdf-formáte debutujúcej autorky Sylvie Mozerovej vo vydavateľstve Enigma. Po prvej stovke stiahnutí zaplatilo len osem užívateľov internetu v priemere symbolických 80 korún (st, 2000). Odvtedy sa trh E-kníh na Slovensku stal stabilnou súčasťou knižnej kultúry, aj keď nemá ešte takú masovú čítanosť ako napríklad v USA, hoci aj tam boli začiatky rozpačité (ČTK, 1999).
Hrozba „ukončenia éry tlačenej kultúry“ viedla k hľadaniu odpovedí na sympóziu uskutočnenom v decembri 1995 v New York University´s Vanderbilt Hall na tému „Čitateľ v elektronickej ére“ (Sym., 1997). Diskutujúci sa zaoberali v prvom rade aktívnym, tvorivým zmyslom procesu čítania. Jeden z príkladov uviedla Esther Dyson: „Obvykle čítam krátke správy z počítača, prípadne elektronickú poštu. Len čo ide o väčší text, vytlačím si ho, aby som mala jeho papierovú formu. Je to významné aj pre fyzický pocit koľko textu je vlastne pred vami. V papierovej forme sa ľahšie orientujem. Najväčšmi chýba na obrazovke práve toto periférne videnie, ktoré papierový dokument poskytuje.“ Esther Dyson potom jednoznačne pomenovala problém interaktívnosti elektronického textu, ktorý býva označovaný za najatraktívnejšie využitie tejto technológie (Sym., 1997). Bez toho, aby vedela o našom príklade s knihou poézie, dospela k záveru, že interaktívnosť má význam len vo vzťahu k iným ľuďom, teda v úžasnej schopnosti počítačov spojiť nás v reálnom čase s inými ľuďmi takmer kdekoľvek na svete a ich schopnosťou inter-agovať na naše počínanie, či výzvy. Takúto možnosť žiadna kniha na CD-ROM pochopiteľne nedáva. Nehľadiac na fakt, že CD-ROM vyžaduje nezanedbateľné technické zázemie, kým knihu si môžete dať do vrecka a čítať ju prakticky kdekoľvek. Takisto cena tlačenej knihy a obecná dostupnosť jej výroby bude ešte dlho zohrávať významnú úlohu na knižnom trhu. Vydávanie kníh na CD-ROM sa ukázalo ako slepá ulička, kým E-kniha poskytuje už nevídanú dostupnosť čitateľských zážitkov (McCloskey, 2002). Hoci ešte stále neprevažujú nad klasickými papierovým knihami, ich predaj už je zaujímavý aj pre slovenských vydavateľov (Kasarda, 2017): „Pri bestselleroch je predaj e-knihy rádovo na úrovni 3-5% z predaja papierovej knihy,“ hovorí Juraj Heger zo Slovartu. „Pri niektorých iných tituloch, napríklad detektívkach, tvorí predaj e-kníh aj desiatky percent z celkového predaja.“ Pritom sa málo zdôrazňuje, že E-knihy sú prakticky „večné“, keďže po vypredaní nákladu klasickej papierovej knihy ostávajú jedinou možnosťou pre čitateľov, ako daný titul instantne získať a prečítať.
Pri tom bola rozhodujúcou technologická novinka v podobe špecializovaných čítačiek podrobne opísaná v štúdii „Knihy, ktoré nešuštia” (Kasarda, 2017) s nasledovným praktickým príkladom (Michal Synak, vyd. Ikar): „Predstavte si, že patríte medzi ľudí, ktorí majú naraz rozčítaných viac kníh. Dajme tomu také „To“ od Stephena Kinga a „Sovu“ od Samuela Björka. Papierová kniha „To“ má skromných 1160 strán a „Sova“ 448. Potrebujete na ne minimálne cestovnú tašku, ak ich chcete čítať napríklad ráno, cestou do práce v električke. A keďže neviete, na ktorú budete mať aktuálne chuť, je lepšie mať pri sebe obe. Avšak, ak máte čítačku, môžete tam mať takýchto kníh stovky a stále vám zaberú miesto maximálne vrecka na kabáte.“
Praktické výsledky a diskusia
5. To isté inak
Obvyklý pesimizmus sprevádzajúci zánik literárnych textov v prílohách klasických periodík a vôbec nostalgia za printovým vydávaním má pozoruhodnú náhradu. Autor tejto štúdie publikoval v prílohách elektronických verzií klasických periodík nasledujúce literárne texty:
Ukážky cestovných príbehov „Túlačky“ na www.HNonline.sk, kde 10 častí dosiahlo približne 9 100 čítaní (máj – júl 2013).
Ukážky z knihy cestovných príbehov „Svet je malý – The World is Small“ na www.pravda.sk, kde 5 častí dosiahlo približne 10 000 čítaní (aug. 2012).
Ukážky z knihy „Návod na manželstvo“ na www.Slovenka.sk, kde 18 častí dosiahlo približne 18 000 (jan. – máj 2014).
Ukážky z knihy „Rádioaktívni!“ na www.sme.sk, kde 15 častí dosiahlo približne 40 000 čítaní (júl – aug. 2008).
Ukážky z knihy „Mafiáni v Bratislave“ na www.HNonline.sk, kde 10 častí dosiahlo 61 700 čítaní (jan. – mar. 2013).
Ukážky z knihy „Mafia v Bratislave“ na www.racan.pravda.blog.sk, kde 12 častí dosiahlo viac ako 90 000 čítaní (mar. 2009).
Rádovo vyššiu čítanosť dosiahli ukážky z knihy „Boss všetkých bossov“ na www.sme.sk, kde 18 častí dosiahlo viac ako 360 000 čítaní (jún – júl 2011).
Najväčší úspech zaznamenalo 30 dielov z knihy „Mafia na Slovensku“ na www.sme.sk, ktoré celkovo dosiahli viac ako 610 000 čítaní (okt. – dec. 2009). To bolo tiež honorované poskytnutím reklamného priestoru autorovi v hodnote 6018 eur.
Súčet čítaní týchto textov publikovaných v rozpätí ôsmich rokov v literárnych prílohách elektronických verzií klasických periodík prekročil viac ako milión čítaní (presnejšie 1 198 800 čítaní).
6. Záver
V tejto štúdii sme dokladovali na konkrétnych príkladoch ako nové technológie vstúpili radikálne do percepcie literárneho diela. Jeho pomocné nosiče, literárne prílohy a alternatívne formy, sa zásadne zmenili. Treba však zároveň optimisticky konštatovať, že takto opustené klasické formy literárnych príloh printových médií by neboli schopné poskytnúť jednému autorovi ani zďaleka to čo nové elektronické médiá, hoci o nich boli spočiatku pochybnosti (Ulej, 2005).
Použitá literatúra
Authors Guild Bulletin, Spring 2002.
(báb) 1997. 28 zväzkov = 1 CD-ROM, Knižná revue č.11/1997.
Balogh, A. 2003. Tretina našich ľudí vôbec nečíta beletriu, SME, 27.8.2003.
Bleuel, H.P. 2003. Books and readers: Pillars of civil society?, Forum Europa III.
ČTK, 1999. Obchody s elektronickými knihami sa v Amerike zatiaľ veľmi nehýbu, SME,
7.9.1999.
Mundil, S. 1999. Iba tretina francúzskej mládeže číta knihy, SME, 25.3.1999.
Davis, M. 2002. Notes Toward an Unwritten Nonlinear Electronic Text (The End of Print
Culture), Postmodern Culture On-line.
(st) 2000. E-kniha!, Plus 7 dní č.48/2000.
(zr) 1999. Elektronický lexikón slovenského jazyka SLEX99, SME, 26.3.1999.
Elmer-Dewitt, E. 1994. Bards of the Internet, Time, 4.7.1994.
Gleick, J. 1997. Authors Guild Bulletin, Winter 1997.
Guštafík, P. 1997. Hypertext? Neľakajte sa!, Dotyky č.6/1997.
Hecker, E. 1997. Internet infringement settlements set new rules, Authors Guild Bulletin,
Spring.
Kasarda, M. 2017. Knihy, ktoré nešuštia. Magazín o knihách, máj 2017.
(kh) 2000. Ďalší bestseller S. Kinga, Národná Obroda, 6.7.2000.
King, S. 2000. BBC, 3.12.2000.
Klotz, W. 1999. C.E.E.O.L. – Okno do neznáma, Fórum č.3/1999.
(mod) 2000. Knihy versus video-hry v USA, Radio Blue Danube, 29.6.2000.
McCloskey, J. 2002. E-Books: After the Hype, Authors Guild Bulletin, Spring.
McLuhan, M. 1991. Jak rozumět médiím, vyd. Odeon.
Morháčová, J. 1999. inZine – nový slovenský internetový magazín, SME, 26.3.1999.
Murín, G. 1990. Správa o náhlom zatmení knižného trhu, Kultúrny život, 24.10.1990.
Murín, G. 1992. Výpredaj kníh – ešte dnes!, Smena, 2.7.1992.
Murín, G. 2007. všetko je inak, zbierka literárnych esejí, vyd. Matice slovenskej, 296 str.
(nak) 1991. Nejpalčivější problém: neprodejné knihy, Hosp. noviny, 30.12.1991.
Molnár, I. 1997. Poézia s CD-ROMom, Knižná revue, 10. 12.1997.
(po) 1996. Ďalšie kníhkupectvo na Internete, Knižná revue č.10/1996.
Rankov, P. 1997. Literáti na Internete a o Internete, Kniž. revue, 11.6.1997.
RUPER, 1997. https://www.martinus.sk/?uItem=83638#description.
Skalský, V. 2002. Internet plný básnivých megabytov, Literárne dotyky, okt. 2002.
(so) 1997. Sofiin svet stále hitom, Knižná revue č.11/1997.
(mk) 1997. Sofiin svet, Lit.týždeník č.26/1997.
Svobodová, M. 2005. Literatúra bezplatne..., Slov. pohľady č.12/2005.
Symposium: The Reader in the Electronic Age, Authors Guild Bulletin, Spring 1997.
Toffler, A. 1990. Powershift, Bantam Books, New York, 585 str..
Ulej, T. 2005. E-magazíny – anomália či budúcnosť žurnalistiky?, SME, 30.3.2005.
Zmorsky, T. 1997. The WIPO Accord – Internet Enlighted, Authors Guild Bulletin, Spring
1997.
Wachtel, A., Debeljak, A. 2002. The End of Golden Age, vyd. The Northwestern University,
Chicago.
Weidler, E. 1999. Prežije (slovenská) kultúra rok 2000?, Národná Obroda, 30.6.1999.
