O záchranu štátneho jazyka sa zato pokúsila Slovenská poľnohospodárska a potravinárska inšpekcia, oháňajúca sa ešte zastaranými zákonmi 70/86 Zb.zák. a 271/91 Zb.zák., a Štátna veterinárna správa vyzbrojená už novším zákonom 152/95 Zb.zák.. Obe inšpekcie sa v apríli (príhodný mesiac!) 1997 rozhodli zachrániť našu slovenčina na regáloch obchodov! Za tú našu slovenčinu teda bojovali na obaloch konzerv, práškových polievok, čokolád a iných požívatín. A čuduj sa svete, slovenčine celkom cudziu angličtinu elegantne obišli a vrhli sa na češtinu. A tak na českom výrobku anglickej licencie „Uncle Ben´s s houbami“ nevadil „Strýko Benjamín“, ale práve tie nešťastné české “houby“. Aj Coca-cola light a West-light ostali nedotknuté hoci našinec by mal asi mať väčšie problémy pochopiť výraz „light“, než možný český variant „lehká/lehké“. Keď som na tieto (mimochodom dodnes praktizované) paradoxy upozornil, zosypala sa na mňa zničujúca kanonáda odsudzujúcich až zúrivých replík v Literárnom týždenníku. Márne som sa pokúšal aj na zahraničných príkladoch presvedčiť fanatikov pravovernej slovenčiny vo svojej knihe literárnych esejí VŠETKO JE INAK (Vyd. Matice slovenskej, 2007), že rodnému jazyku skôr ubližujú, ako pomáhajú. Nepresvedčila ich ani ukážka bohatosti neregulovanej slovenčiny vo viac ako DVESTO výrazoch na milovanie (viď. http://gustavmurin.webgarden.cz/vsetko-je-inak). Dodnes sa nevzdali ambície pokutovať nás za to, ako nám zobák narástol, a výsledkom je kontroverzný jazykový zákon. Už v spomenutej knihe som ale upozorňoval, že nie je na svete jediný.
Od roku 1994 platí zákon francúzskeho ministra kultúry Jacquesa Toubona, ktorý zakazuje používať cudzie slová vo verejných oznámeniach a na verejných vystúpeniach na francúzskej pôde (výnimku majú len exportované výrobky a s tým spojená propagácia). Zákon nemenuje konkrétnu hrozbu kontaminácie francúzštiny iným jazykom, ale tá dosť jasne vyplýva z posmešného výrazu „frangličtina“ („franglais“), na ktorý vehementne upozorňovala aj Francúzska akadémia. Strážcom tohto zákona je od roku 1996 mimovládna organizácia „Le droit de comprendre“ (Právo rozumieť), ktorá vykonáva kontrolnú činnosť s podporou ministerstva kultúry. A berú to vážne. Za prvé štyri roky platnosti zákona podali do 1 200 oznámení a dosiahli, že súdy odsúdili 15 podnikov na vysoké pokuty. Ale Francúzi dotiahli tú srandu až do konca. Tak musel byť termín „computer“ nahradený termínom „ordinateur“, namiesto „fax“ je „télécopie“ a výrazy „airbag“, „e-mail“ a „popcorn“ sú na čiernej listine s desiatkami ďalších anglických slov. Napriek tomu sa však v oficiálnom slovníku Francúzskej akadémie vied objavilo 6 000 nových slov, ktoré majú korene v angličtine!
Podobnou cestou sa pustili aj v Brazílii, Nórsku a Poľsku. U našich severných susedov v roku 1999 navrhli poslanci zákon na ochranu poľského jazyka. Podľa neho by sa do poľštiny mali prekladať aj cudzie vlastné mená. Veľké pobavenie verejnosti vyvolali praktické návrhy, podľa ktorých by sa z hot-dogov mali stať „gorace psy“, kozmetika Old Spice by sa prekladala ako „Stare korzenie“ a šminky Margaret Astor by sa premenili na „Malgorzata Astor“.
Čo s tým?
O niektorých témach sa podstatne ľahšie píše v minulom čase. A na prvý pohľad sa aj zdalo, že tieto detské porevolučné horúčky máme už za sebou. Ale napriek dobrej vôli i ubezpečovaniu Slavomíra Ondrejoviča, riaditeľa Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV, že hurá-slovenské novotvary nemajú žiadnu oficiálnu podporu, platí aj jeho povzdych, že za rôznych amatérskych nadšencov ručiť nemôže. A tak tu máme pokus o „zátopy“ namiesto záplav a v médiách sa vytrvalo držia pri živote posilňovňa-šatnica-pokladnica i chladnica. Slovenská pošta nás vyzýva „Používajte správne PSČ, urýchlite tým dodaj Vašej zásielky“. Z neznámeho dôvodu máme tiež super-slovenské „priechody pre chodcov“, kde sa Slováci asi „priechádzajú“? Dodnes sme sa nezbavili ostatkov slova „ostatný“ (používané napríklad v poľštine vo význame „posledný“), hoci ani jazykovedci nevedia odkiaľ sa s takou vytrvalosťou vzalo jeho úporné presadzovanie a v rámci krkolomného vysvetlenia by za tým mal byť vtip z doby komunizmu o „poslednej straníckej schôdzi“. Akokoľvek neuveriteľne to znie, puristické mátohy sa dodnes derú z márnic jazyka, aby jedna zažiarila ešte aj v roku 2004 v titulke knihy P. Muríňa vydanej vo vydavateľstve Epos pod názvom „Priemyselné práva a právo vyšľachtiteľov“ (?!). Pre mňa je z toho všetkého však asi najzáhadnejšie ako takí precitlivení milovníci slovenčiny môžu tak pokojne znášať, že v správach z Vatikánu neustále uvádzame dvojzmyselnú „pápeža stolicu“, hoci máme výraz „stolec“. Mimochodom, prostredníctvom istej redakcie som sa na to našich jazykovedcov opýtal a dodnes som sa odpovede nedočkal. Asi boli zamestaní prípravou najnovších jazykových „prasacincov“.
Chudáci, nemajú to ľahké. Veď ako už dávnejšie odhalil praktický jazykovedec Július Satinský "odborne" riadia podľa toho, "v ktorej dedine sa kto z nich narodil". A koľko dedín, toľko pravých výrazov.
Je to len ďalší príklad ako úradnícke politizovanie jazyka privádza aj tých, čo prisahajú na lásku k rodnému jazyku o zdravý rozum. Alebo slovami básnika Petra Gregora:
„Jazyk malého národa môže
byť svetový,
ak sa v tom jazyku hovorí
niečo, čo zaujíma svet.“
A svet naše jazykové prasacince naozaj nezaujímajú.
