Sme svedkami naplnenia márneho varovania George Orwella, ktorý už v polovici minulého storočia upozorňoval, že kým komunisti pravdu zatajovali, v kapitalistickom systéme (modifikovanom dnes na konzumentský) je pravda priam udusená pod návalom nadmiery hlušiny. V tom prvom systéme ju nesmiete počuť, v tom druhom sa vám takmer nepodarí ju začuť v hluku balastu, ktorý konzumentský systém produkuje.
Aj u kníh čelíme nadprodukcii, ktorá zákonite obsahuje nadmieru hlušiny. Čitateľov teda ubúda nielen preto, že sa im ponúkajú iné formy trávenia voľného času, ale aj preto, že tí statoční, čo chcú čítať, bývajú takouto nadprodukciou sklamávaní. V tomto systéme (kde v hlavných médiách nahradila serióznu kritiku propaganda a marketingové triky) to inak vlastne ani nejde. Vraciame sa k poučke, že „kvantita produkuje kvalitu“, alebo by aspoň mala. Posledné útočiská literárnej kritiky nachádzame v Slovenských pohľadoch a Literárnom týždenníku. Špecializovaný časopis na literárnu kritiku Romboid nečítajú ani tí, čo doň kedysi prispievali, aby im také zjavy medzi nami ako Chrobáková, či Passia (literárni generáli bez vojska) dali zarobiť.
Literárny svet sa zmenil zo zoologickej záhrady pod dohľadom komunistickej cenzúry na džungľu, kde vládne najkrutejší darwinizmus. A aj keď ten by mal vedieť automaticky vyselektovať životaschopné vý-tvory, občas v knižnej produkcii narazíme na spotvoreniny, nad ktorými ostáva človeku rozum stáť. Tu je zopár príkladov.
Literárne balzamovanie Stalina
V súčasnosti sme denno-denne masírovaní „pravovernými“ médiami o hrozbe ruskej ideologickej propagandy. Je to absurdné pri predstave koľko ľudí u nás je dnes schopných čítať v azbuke, aké mizivé percento z nich sleduje ruské médiá, pričom ľudia u nás čítajú na internete slovenských autorov, z ktorých každý má dosť vlastného rozumu a nápadov, než aby sa nechal poučovať z Moskvy. To naopak extrémne politické plátky (ako týždeň, denník N ako Nádor, SME, či Trend) poberajú masívnu finančnú podporu, aby šírili presne vymedzenú propagandu. Slovenské porekadlo to opisuje jasne: „Zlodej kričí, chyťte zlodeja!“ Uprostred tohto zmätenia pojmov som objavil od ruského autora niečo tak až zvrhlo propagandistické, že som ostal v nemom údive. Svjatoslav Rybas má v Rusku obrovský úspech so svojím (a treba dodať, že aj svojským) výkladom Stalina v biografii „Stalin – Krev a sláva“ (v českom preklade Miloše Hodače vydalo Ottovo nakladatelství, 2015). Čím je táto biografia iná, než stovky predošlých na rovnakú tému? Na prvý pohľad sympatickým pokusom postaviť sa čelom proti plazivej snahe už spomínaných médií, ktorých je aj v Rusku iste dosť, úplne vymazať z našich dejín osobnosti. Ak u nás týždeň označí Štúra za fašistu, nie je to náhoda. A je s údivom, že ešte neboli žalovaní za urážku rasy a národa. Náš najväčší konšpirátor (a prekrúcač kauzy Cervanová) menom Hríb svojho času spochybňoval morálnu kvalitu aj takého „božieho človeka“, akým bol básnik Rúfus. A kopnúť si do Dubčeka je priam slniečkárska zábavka. V kontraste s tým sa Rybas rozhodol, že Stalina rehabilituje ako historickú osobnosť so všetkými kladmi aj zápormi. Ibaže sa pri práci na 728 stranovej biografii dostal do opačného extrému. Ale robí to šikovne. Kým za života Stalina do okamihu Chruščovovho odhalenia sa všetky negatíva stalinizmu zatajovali a obraz Vodcu bol silne retušovaný, Rybas ide inou cestou. On bez problémov priznáva všetky Stalinove zvrhlosti – a hneď ich aj obhajuje! Že pozatváral a zabíjal odporcov režimu? Vraj, „musel“! Že po čase vraždil aj vlastných? Veď, „musel“! Rybas prirovnáva bez zaváhania Stalina k Petrovi Veľkému (?!) a Ivanovi Hroznému (?). Otázku, či bol Stalin tyran rieši šalamúnsky týmto citátom z Robespierra: „Nazývají mne tyranem. Kdybych jím byl, lezli by mi u nohou, já bych je zasypával zlatem, dal bych jim právo páchat jakékoliv zločiny a oni by mi byli za to vděčni!“ K tomu Rybas dodáva (str. 302): „Domníváme sa, že Stalin by se pod tato slova klidně podepsal. Proč je ale nyní Robespierre považován za tragického hrdinu, zatímco Stalin za tyrana? Pravděpodobně je Stalin pro současnou ruskou a světovou politiku příliš bezpodmínečný, veliký a strašný, než aby se jeho nezakalený odkaz uchoval v análech, aniž by někoho děsil. Právě Stalin a s ním i Roosevelt a Mao Ce-Tung učinili tvář 20. století. Bez Stalinových praktik by nebyly ani Rooseveltovi skutky a Maova vítězství.“ Toto je zvrátená logika, ktorú skvelo opísal Šukšin v jednej poviedke o moskovskom profesorovi, ktorý prišiel na návštevu do rodnej (doslova) „derevni“ a domáci mu prichystali „súboj“ s miestnym „mudrcom“, negramotným chytrákom. A pán profesor prehral jednoducho preto, že uvažoval v logických súradniciach. Ale ak niekto, ako Rybas, pletie príčiny s následkami, šmahom dokáže nahádzať do jedného vreca Stalina s Rooseveltom a Robespierrov ironický výrok zoberie ako ospravedlnenie Stalinovho zločinného systému bezprávia a krutosti – čím tu chcete argumentovať? Zdravým rozumom? To by ho autor Stalinovej literárneho balzamovania musel uznávať. A to sa zjavne nedeje.
Ešte iný príklad Rybasovej „logiky“. Na strane 248 vecne a chladne vypočítava prečo došlo zvôľou komunistických komisárov rabujúcich vidiek, hnaných Stalinom a hrozbami ich popráv, zákonite k hladomoru na Ukrajine. Vyhýba sa výčtu miliónov mŕtvych, naopak zdôrazňuje, ako vraj Stalin posielal do postihnutých oblastí obilie „navyše“. Teda najskôr prišli komisári a strieľali na mieste tých, čo si chceli nechať nejaké obilie na zimu a jarnú sejbu. Zobrali im všetko, aby plnili zvrhlé komunistické plány. No a keď už začali tí roľníci a ich rodiny kapať, ako muchy, poslal Stalin späť odrobinky? Rybasovi to vôbec nepripadá absurdné. Takže po takejto ideologickej masáži dokáže v rozsahu dvoch po sebe idúcich odstavcov urobiť takýto kotrmelec:
odst. „Když si státní moc uvědomila rozsah potravinové krize, nedokázala obyvatelstvu účinně pomoci. Jak ostatně napsal S. G. Kara-Muza: ´Technokratické sociální inženýrství se dopustilo kolosální chyby. Pro velké množství lidí to znamenalo katastrofu´.“
Prečítajte si, prosím, ten odstavec ešte raz, lebo neuveríte, že hneď nasledujúci odstavec bol schopný napísať ten istý autor.
odst. „Tvrdí-li se, že v letech 1932-1933 byla prováděna genocida, pak je to buď matení pojmů, nebo snaha o Stalinovu diskreditaci. Důsledky jeho činů jsou ale natolik tragické, že podobné falzifikace budou dál zplošťovat dějiny a zatemňovat jejich skutečný význam.“
Kto by si pomyslel, že ešte v 21. storočí nájdeme takéhoto oduševneného scholastika stredovekého typu? Čokoľvek zoberie Rybas „do parády“ skončí najneuveriteľnejšími eskamotážami za jediným účelom – zbožštením Stalina, ako giganta ľudstva, čo skrátka musel rúbať triesky, keď staval komunistický raj. Autor ešte aj vraždu Kirova (s. 277) zosnovanú paranoidným Stalinom, hodí na Trockého (???), ktorý bol vtedy už niekoľko rokov na úteku pred Stalinom a vo Francúzsku navyše strážený tajnou políciou. Nie, nemá zmysel pokračovať ďalej. Tento literárny pomník Stalinovi veľmi dobre konvenuje iste väčšine Rusov, z ktorých sa po roku 1990 zo Západu šírená propaganda pokúsila urobiť národ bez histórie a nasledovaniahodných historických osobností (tak ako v súčasnosti u nás). Blahorečenie Stalina je teda ruský „truc-podnik“, ktorý Rybas tak úspešne napĺňa. A nie je to hlas osamelého osvetára. Veď Svjatoslav Rybas je predsedom Rady riaditeľov Ruského biografického inštitútu, členom Občianskej rady pri Ministerstve kultúry Ruskej federácie a nositeľom mnohých ruských vyznamenaní. Je to teda v podstate oficiálny hlas súčasnej ruskej politiky. A to je na tom to znepokojujúce. Doma, nech si Rusi klamú do kapsy, ako len chcú. Ale je tu vážne nebezpečie, že takéto propagandistické publikácie zoberie vážne naša mládež (žiaľ, pozoruhodne a-historická) a bude s tým veľa práce, aby prehliadli a pochopili...
(pokračovanie)
