Obeť dyzentérie slov
Tou obeťou je v tomto prípade čitateľ a páchateľom istý Laurent Binet, ktorý toho našťastie nespáchal veľa. Ale údajný „román“ (???) s názvom „Heydrich – Muž so železným srdcom“ zaprasil našu literárnu scénu hneď v dvoch vydaniach (Marenčin PT, 2010, 2017). Je to exemplárny príklad, ako prešľachtený jazyk spôsobuje u jeho natívnych používateľov priam orgastické pocity, takže sa nedokážu ubrániť tomu, aby prostú vetu neozdobili toľkými ornamentami, ktoré vedú k ďalším alúziám a vetám, že sa zmysel pôvodnej správy stráca úplne. Pán Binet k tomu pridáva u autorov síce obvyklý, ale v jeho prípade hypertrofovaný, prejav ego-maniactva. V jeho spisku o rozsahu 334 strán snáď nenájdeme stranu, kde by sa sám nevycapil. Je to tak obludné, že so svojou sebaprojekciou začína od tretej vety na prvej strane a hádajte ako končí posledná veta celého spisku? No predsa slovami „...možno som tam aj ja“. Nie, chlapče, nebuď skromný! Týmto štýlom sa raz dostaneš na každý ústrižok toaletného papiera. Potom, čo som tento zúfalý omyl, ani román, ani literatúra faktu a ani biografiu, pretrpel, by som takýto toaletný papier s chuťou využil. Je to arogancia. A nielen Binetova. Je to pozostatok arogancie národa, ktorý kedysi ovládal celú Európu a dnes nie je doma ani vo vlastnej krajine prevalcovanej migrantami z pôvodnej francúzskej koloniálnej ríše. Ak by sme u nás mali Akadémiu literatúry, vyučoval by som tam s chuťou predmet „Patológia knižnej tvorby“ a tento spisok by som využíval sťa názornú ukážku, ako sa dá pôvodne dobrý nápad totálne sprasiť. Binet totiž neváha nastrkať do textu totálnu vatu typu: „Gabčík, tak sa postava volá, skutočne existoval...“ (načo nám niekto oznamuje v žánri historického románu takúto samozrejmosť?), nasleduje sedem viet, kde sa autor nezabudne pochváliť, že pozná Prahu a čítal Kunderu, aby pokračoval floskulou „Gabčík teda skutočne existoval a na toto meno skrátka a dobre reagoval...“ Čo je toto za informáciu? Načo je ten balast dobrý? Binet skrátka nedokáže plniť elementárne pravidlá akéhokoľvek žánru. Zato sa nevie ubrániť nutkaniu nastrkať do textu kde akú hlušinu, čo našiel, a dokonca aj to, že ON (lebo sa nezabudne uviesť) neprečítal spomienky Heydrichovej ženy (lebo zdĺhavo, ale predsa zistíme, že Heydrich je v skutočnosti hlavným objektom Binetovho blábolu), pretože (str. 31) „Myslím, že táto kniha by bola pre mňa zlatou baňou na informácie, no darmo ju zháňam“. A nie že by ju nedokázal zohnať, keby chcel. Ale vraj je príliš drahá??! Inými slovami autor čitateľovi vysvetľuje, že síce rád zobral jeho peniaze za kúpu autorovej knihy, ale autor sám sa predsa nebude rozdávať z peňazí, keď to môže obkecať? Na stranách 69–72 sa za to autor pochváli všetkým čo vie o českom meste Kutná Hora, akurát, že to s témou knihy nesúvisí. Niekedy máte pocit, že si z nás Binet proste robí srandu. Na str. 78 siahodlho rozoberá údajný nemecký idiom „zožrať koberec“ (čo vraj mal Hitler pri zmienke o Československu fyzicky naozaj robiť???), aby v poznámke ozrejmil, že ide o obrazové spojenie, ktoré ale v nemčine vo forme „Teppichfresser“ aj tak nikde nenašiel??? Týchto literárnych zvrhlostí je plná kniha. Príklad zo str. 193 „Keď povie Gabčík kuchárovi, ktorý mu Heydricha hrozivo opisoval ´Nebojte sa, je to človek. Dá sa to dokázať,´ jasám ako pri pozeraní spaghetti westernu“??? Pre tohto arogantného Francúza sú naše tragické dejiny naozaj ako western. Neušetrí nás ani takejto zvrhlosti (str. 193), keď cituje z akéhosi podobne úbohého opusu: „Áno, iste, niektoré scény, napríklad tie, kde opisuje, ako si Gabčík dáva fajčiť vtáka v obývačke, alebo ako si Kubiš honí v kúpeľni, sú zrejme vymyslené“. Pánovi Binetovi žiaľ vôbec nedochádza, že nám zaprasuje históriu vymysleninami, ktoré ju degradujú na dekadentný pamflet. A tu sme pri prameni! Západná civilizácia prechádza ďalšou vlnou dekadencie (ako napríklad vo Francúzsku za „Bell epoque“ a v Nemecku pred nástupom Hitlera, ktorého masy volili aj preto, že mali týchto „umeleckých“ exhibícií plné zuby), kedy už „všetko bolo povedané“ a tak v akejsi zvrátenej túžbe po výnimočnosti sa objavujú aj úplné „bláboly“, ako je ten, čo práve skúmame. Je to o to väčšia hanba, že je tu predsa silná a obdivuhodná česká škola literatúry fakty s poctivými remeselníkmi ako Hubáček, Borovička, či Ivanov. A práve Ivanov je autorom poctivého knižného opisu atentátu na Heydricha. Ale namiesto, aby vychádzali o našej spoločnej histórii ich opusy, preberáme zo Západu takéto remeselné zlyhania. Vo svojej patologickej ambícii „ozvláštniť“ text opisuje chudák Binet jednu z najdramatickejších scén II. svetovej vojny, posledný boj výsadkárov proti presile v istom pražskom kostolíku (okorenený ešte zradou vlastných požiarnikov), naschvál nie po minútach, či hodinách tohto historického okamihu z roku 1942, ale celkom absurdne po vymyslených dňoch roku 2008!!! Viem, že to znie neuveriteľne, ale je to tak. Namiesto, aby po pravde napísal, že ráno 4:15 dňa 18. júna 1942 začal útok SS-ákov na parašutistov, opisuje to ako udalosť z 27. mája 2008??! Bez zmyslu, bez logiky, lebo medveď... Je to idiot. A ak by sa liečil inak, než takýmto obludným onanovaním na našich dejinách, čert to ber. Ale otrávil studňu našej historickej spisby na Slovensku hneď dvomi vydaniami a vo Francúzku dokonca dostal za tento výgrc prestížnu literárnu scénu. Veď čo hovorím – dekadencia...
Aj majster tesár...
Životopisu slávneho českého bežca Emila Zátopka od Ricka Broadbenta (Slovart, 2016) sa v podstate nedá nič vyčítať. Je to poctivá práca. Ibaže anglo-saská. V kontraste s francúzskou patlaninou zloženou z dojmológií tu ide o solídny zber materiálu a jeho pôsobivé spracovanie. Má to len jednu, ani nie chybičku, ale zásadnú odlišnosť od našich zvyklostí a kritérií. V anglo-saskej literatúre sa aj životopis, žiaľ, považuje za prózu. Našinec (ak, pravda, nie je Jozefom Banášom, ktorý si dokáže bravúrne domyslieť, čo si Štefánik myslel pred viac ako sto rokmi v parížskej kaviarni, kde ho nikto nevidel) sa zdráha fabulovať tam, kde ide o fakty. V anglo-saskej tradícii je však beletrizovanie životopisu slávnych ľudí bežnou normou. Má to prostý a veľmi praktický dôvod. Tamojší vydavatelia neobľubujú útle knihy. Ideálom je rozsah od 300 do 800 strán. V USA to má veľmi prostú logiku. Celý stred kontinentu je osídlený riedko farmami vzdialenými aj medzi sebou na kilometre. Tí ľudia sú síce „soľou zeme“, ale do najbližšieho mestečka, nehovoriac o kníhkupectve, sa dostanú prinajlepšom raz za mesiac. A preto je priam nutné, aby im práve kúpená kniha pri každodennom večernom čítaní „vydržala“ do najbližšej návštevy mestečka a kníhkupectva. A tak aj v takej poctivej knihe, ako o Zátopkovi napísal Rick Broadbent, nájdeme beletrizované pasáže, ktoré nahrádzajú historické fakty imagináciou bez záruky, že to tak naozaj bolo. Čo môže viesť pri určitom nadužívaní k významnému posunu chápania danej historickej postavy. Broadbent to zvládava v rámci mantinelov vlastnej literatúry. Prináša veľa nového a zaujímavého. Ale tým vkladom vlastnej beletrizácie naberá dostatok strán, aby sme si nevšimli, že mu niektoré historické fakty jednoducho unikli. Oproti pánovi Binetovi je to však dielo, čo más aspoň tri P – práca poctivého profesionála.
(pokračovanie)
