Tie poľudšťujú historické udalosti a dodávajú im rozmer autenticity osobného zážitku. Pri práci na tomto diele som objavil celý rad paradoxov a bizarností, ktoré tento dejinný zápas Slovákov a Sloveniek sprevádzali.
Napríklad, málo sa vie, že vznik Slovenského štátu odsúhlasili poslanci Snemu slovenskej krajiny demonštratívne povstaním! A Povstaním ten štát o päť rokov neskôr fakticky aj zanikol...
Plný paradoxov a bizarností je aj osobný príbeh Gustáva Husáka v Povstaní
Zaužívaným a v minulosti často zdôrazňovaným mýtom komunistov bolo tvrdenie, že oni boli na ilegálnu činnosť najlepšie pripravení a tak aj najlepšie zorganizovaní. Pritom všetky ilegálne Ústredné výbory KSS boli klérofašistickou ÚŠB pochytané, až ostal len záhadne nedotknuteľný Gustáv Husák. A tu je vysvetlenie tej záhady, ako som ho našiel vo verejne dostupnej dokumentárnej spisbe: Sám veľkohubý revolucionár Husák zlyhal už v novembri 1940 pri prvej konfrontácii s bezpečnostnou zložkou Slovenského štátu, Ústredím štátnej bezpečnosti (ÚŠB), ako dosvedčil Imrich Sucký („Spravodajské eso slovenského štátu“): „Keď bol... zadržaný dr. Husák... vtedy v kancelárii plakal a dr. Beňuška (šéf ÚŠB) si ho vzal do svojej kancelárie, kde dlhšiu dobu s dr. Husákom hovoril... meno dr. Husáka viackrát sa objavilo, keď boli odhalené v Bratislave niektoré osoby, ktoré prevádzali ilegálnu činnosť a boli zadržané, však dr. Husák z príkazu dr. Beňušky nebol zadržaný... Preto som presvedčený, že dr. Husák s určitosťou dával správy o činnosti ilegálnej Komunistickej strany.“
Komunistický funkcionár Husák za pomoci svojej spojky, výtvarníka Štefana Bednára, navštívil pár dní pred prepuknutím Povstania v Sklabini sovietskeho veliteľa partizánov Velička. Vďaka Bednárovým spomienkam tak vieme, že sa stretli dvaja „lunetici“. Veličko tvrdil Husákovi, že sám zastaví dve nacistické divízie (?!) a Husák zasa Veličkovi, že plánovaný prechod dvoch východoslovenských divízií do služieb Povstania umožní Červenej armáde nielen prekročiť karpatský masív, ale rovno sa dostať za 48 hodín (slovom štyridsaťosem hodín??!) na predmestie Viedne!!! Nestranný pozorovateľ by možno povedal, že obaja mohli niečo také vytresnúť len pod silnou dávkou alkoholu (čo by sa u Velička dalo predpokladať, ale u Husáka už tak nie), ale faktom asi bude, že obaja boli doslova opojení lokálnym spontánnym povstaleckým nadšením, na ktorom nemal ani jeden z nich priame zásluhy. Husák však bol predsa len o čosi triezvejší a Velička nabádal, aby aspoň do piatku (teda len dva dni!) nič mimo Sklabine nepodnikal. Ten to sľúbil, ale nedodržal. Na problémy bolo zamiesené...
Ticho pred Povstaním - zdanlivá idylka
Pre ilustráciu, aké obdivuhodné bolo vzopätie obyvateľstva na Slovensku v Povstaní proti ich prvému štátu, ktorý nech bol akýkoľvek, ale o ich materiálne zabezpečenie sa staral, odcitujme situačnú správu vysokopostaveného nacistického dôstojníka pre Berlín: „Bratislava bola vždy mestom pôžitkárov, a ja som sa tam počas svojich ostatne nie častých návštev vždy rád dobre a výdatne najedol. Čo sa tam však teraz v tomto smere deje, je nechutnosť najvyššieho stupňa. K tomu pristupuje mimoriadne vysávanie krajiny početnými zástupcami úradov a firiem v uniformách i bez uniforiem, mužov i žien...“ Na Slovensko radi chodili aj zástupci Gestapa z Brna, lebo tu dobre nakúpili. Dokonca ich vysoký úradník, Bruno von Lettow, sa na svojej inšpekčnej ceste po strednej a juhovýchodnej Európe najviac zaujímal o to, aby mu kolegiálna ÚŠB zabezpečila, že jeho hektické nákupy jedla, alkoholu a tovaru (o akom v nacistickom Nemecku už ani nesnívali) neohrozí kontrola slovenských colníkov! Vrcholom cynizmu bolo, keď potom brnenskí gestapáci chodili do Bratislavy nakupovať tak, že v koncentrákoch vyrábané „americké doláre“ na tie nákupy menili na slovenské koruny u bratislavských Židov, ktorí práve preto ešte niektorí stále mali svoje obchody. Slovensko bolo prosperujúce oko pokoja uprostred vojnového uragánu.
Tajná polícia Slovenského štátu, ÚŠB, dokonca aktívne zasiahla proti dvom provokatérkam, ktoré poslala nemecká tajná služba z Viedne proti čelným predstaviteľom odboja. Aby ÚŠB zmarila túto akciu, sledovala tie dve a potom, čo nadviazali kontakt s jedným z dôstojníkov zasväteným do príprav Povstania, ich obe zatkla. Akási tichá solidarita režimu a tých, čo boli proti nemu, teda fungovala na všetkých úrovniach. Elitný detektív ÚŠB, Sucký, ktorý zatýkal mnohých ilegálnych pracovníkov a hlavne tých komunistických, napríklad pustil prominentného komunistického funkcionára Širokého počas jeho väznenia na pohreb jeho sestry a to na dobu päťnásobne dlhšiu, než bolo povolené, pretože ho „poznal ešte ako chlapca a poznal aj jeho rodinu“...
Prvé hodiny Povstania
V Žiline major delostrelectva Jozef Dobrovodský so skupinou dôstojníkov zatkli veliteľa posádky podplukovníka Kallu a prevzali velenie. K nie jedinému paradoxu Povstania patrí, že mu v tom vehementne pomáhal kapitán delostrelectva Ladislav Nižňanský, ktorý sa po Povstaní pridal k špeciálnej SS-áckej jednotke Edelweiss, ktorá najbrutálnejšie prenasledovala povstalcov a civilné obyvateľstvo za ich podporu. Vtedy ešte spoločne vyhlásili mobilizáciu, ktorá sa úspešne rozbehla.
Na letisko Tri Duby priletel novovymenovaný veliteľ slovenskej armády generál Turanec. Povstalecký veliteľ Kombinovanej letky na Troch Duboch, vtedy major Jozef Tóth, si spomína, že „asi poldruha hodiny po odlete gen. J. Turanca z Trenčianskych Biskupíc, mi telefonovala jeho manželka, či už manžel priletel do Banskej Bystrice, lebo jej sľúbil, že sa okamžite po pristátí na Troch Duboch ozve“. Tóth, zapojený do príprav Povstania, ju upokojoval mylným tvrdením, že na generála Turanca čakal Golian a spolu v poriadku odišli. To ju neuspokojilo a „celá rozrušená“ volala ešte trikrát. Mala neblahé tušenie a to sa naplnilo. Prítomnosť Turanca na Hlavnom veliteľstve v Banskej Bystrici by len zdramatizovala už rozbehnutú povstaleckú akciu a tak ho dal Golian zatknúť. Turanec sa tak autom dostal len asi kilometer za letisko, kde na neho čakal kapitán Hanus s vojenskou hliadkou. Turanca v tichosti odviezli do partizánskeho tábora Jegorova, aby jeho „zmiznutie“ išlo na účet partizánov. Zlé tušenie jeho ženy sa naplnilo...
V Martine sa na prvom zasadnutí Okresného národného výboru zjavili a prehovorili dvaja americkí piloti (nadporučík Walter Leach z Floridy a poručík Celos C. Miller), ktorí sa dovtedy skrývali. Nadšenie nebralo konca...
Tu je až bizarný príklad správania náčelníka štábu v Prešove, Juraja Pipicha, z rozhodujúcich hodín, kedy mali dve slovenské divízie na východe Slovenska rozhodnúť o úspechu Povstania a rýchlom oslobodení krajiny (Jablonický): „...takmer na neuverenie: bola augustová horúčava toho 31. augusta, on sa najedol v dôstojníckej jedálni a potom že si na hodinku zdriemne. Svojmu pomocníkovi povedal, aby ho nerušil. Zrazu bol nekultúrnym spôsobom zobudený, otvorí dvere a tam nemecký vojak so samopalom. Môže sa stať ešte niečo horšie vojakovi, ako ho pristihnúť a odzbrojiť, keď je v spodnej bielizni a oddychuje? Tí vojaci jednoducho čakali, ako to dopadne.“
