Okýpený Shakespeare brhlí prekladateľské šutorice
Že týmto slovám v nadpise nerozumiete? Ani sa nečudujem, veď je zložený zo superslovenských výrazov, ktoré použili niektorí naši prekladatelia Shakespearových hier. A neboli to prekladatelia z 19. storočia, a dokonca ani zo začiatku minulého storočia, ani medzivojnoví a dokonca ani povojnoví. Nasledujúce ukážky sú všetky z „moderných“ prekladov. Ten najstarší je z roku 1961, a najčerstvejší z roku 1989! Človek by si myslel, že vtedy už mala slovenčina dostatočnú slovnú zásobu aj na takého majstra akým je Shakespeare. Ale niektorí naši prekladatelia na tomto obrovi nacvičovali svoje trpasličie ambície, takže istý Gremio na doskách, ktoré znamenajú slovenský svet, napríklad varuje:
„Signor Batista, sú isté čierťaže!“
Alebo sa kohosi pýta:
„... ale ktože vás potom sotony zbaví?!“
O kus ďalej zase v šifrách hlási:
„...schyľuje sa k šutorici!“
No najtajomnejšia je jeho správa:
„...koľko tam bolo blata, ako
sa panička celá zakarvasila...“
Ale Gremio má v tomto superslovenskom preklade Shakespeara ďalších komplicov. Taký Biondello podáva o komsi nasledujúci výstižný opis:
„....Ňucháč plný kachu...Hotová činčara...“
Istý Lucenzio sa zase pýta:
„...Radšej mi poraď, ako utíšim ten ukrutný námor!“
A Petruccio odhaľuje pred možným slovenským divákom záhadnú profesiu otázkou:
„...Čo si priniesol, majster širakár?“
A to všetko (a nielen to) v jedinej hre „Skrotenie čertice“ (inak všade inde uvádzané ako „Skrotenie zlej ženy“). Prekladateľ Stanislav Blaho by nám bol možno zanechal pôvodný názov, lenže nemohol obísť „upravovateľa“ Blahoslava Hečka, ktorý aj životopisnú knihu s nádherným názvom „Denník Michelangela, blázna“ poslovenčil na „Denník Michelangela, pochábľa“. V duchu tejto logiky je potom blázninec v skutočnosti „pocháblincom“! Podobne sa z Drdovho „Městečka na dlani“ stalo „Rukolapné mestečko“. B. Hečko ako dlhoročný riaditeľ agentúry LITA si zrejme mohol dovoliť takéto kúzla aj s klasikom svetovej drámy. Ináč by sa tu nemohli objaviť také jazykolamy a slovo-lamy ako napríklad tieto dva skvelé výkony v šifrovaní, ktoré dáva do úst istému Petrucciovi na dvoch rozličných miestach hry:
„...Som tvrdý chlap – nijaký štiap!“
„...ak si chlap, vytiahni štiap...“
Verím, že takýto preklad je dokonalou antikoncepciou na klasiku. Ale B. Hečko nebol jediný, kto v tomto smere u nás vyoral hlbokú brázdu. V dobách normalizácie takmer monopolný Shakespearovský prekladateľ Jozef Kot (a tiež normalizačný riaditeľ odboru na Ministerstve kultúry SSR) nám tiež zanechal prekladateľské perly. Napríklad v „Komédii omylov“, tvrdí hneď na začiatku istý Egeaon o sebe:
„Egeaon ostal sám a zúfalý
ten zrok mu iba koniec oddiali.“
A sluha Dromio Efezský tvrdí:
„Zas na seba si virgas donesiem.“
Vďaka nemu v „Periklovi“ vyhlasuje Simonides:
„Má ťa rád, ak svoj život k tebe strie.“
A Perikles sa k nemu pridáva veršami:
„Bohovia, ktorí ste ma stvorili
a láskou vo mne túžbu nietite
ochutnať z tohto stromu ovocia...“
O kus lepšie je to s konštrukciami slovenských prekladov, v ktorých môže prípadný divák, či čitateľ aspoň odhadnúť o čo ide. V už spomínanom „Periklovi“ hovorí Druhý rybár:
„Iba žobronil? Tak i ja sa premením na
žobroninca a uniknem aspoň pred bičovaním...“
A o dve strany ďalej:
„Počujte priateľko; tú odiedzu my sme vám
poplátali s hrubými vodnými švíkmi.“
Prečo by čosi malo byť jednoduché, keď ambície prekladateľa z toho môžu urobiť dokonalú slovnú zauzleninu?! Prekladateľ J. Kot neponechal bez slovnej exotiky ani hru „Antonius a Kleopatra“, kde istý Enobarbus má o komsi povedať:
„...Už získal chýr ľahkovážnivca.“
A v preklade hry „Romeo a Júlia” sa Merkucio vytasí s nasledujúcim opisom:
„...Čuj pri Rozalininých jasných očiach,
vysokom čele, šarlatánových perách...“
Ale jazykoví šarlatáni zabrúsili aj do prírodných vied a pri príležitosti prekladov Shakespearových hier zaviedli do slovenčiny úplne nové živočíchy (ako v „Periklovi“, ktorý vyhlasuje):
„Rybári podľa morských plutnavcov
hovoria o slabostiach človeka.“
Ale aj nové choroby, proti ktorým je AIDS banalitou. Už spomínaný J. Kot tak dáva v hre „Macbeth“ Malcolmovi šancu, aby na Macduffovu otázku:
„Čo je to za chorobu?“
Odpovedal s hrdosťou objaviteľa:
„Škrofľavosť.“
A v „Rómeovi a Júlii“ vnáša vďaka nemu Kapulet priam revolučný názor do anatómie chúlostivých ženských orgánov:
„...Ten nôž sa zmýlil, jeho príbytok
na Montekovi zíva prázdnotou
a pošvou mu je mojej dcéry hruď.“
Milé, že? A to ste ešte nepočuli Shakesperových hrdinov nadávať správnou slovenčinou! Vychutnajte si tieto skvosty slovami prekladateľa:
„...No prichystaj sa na ručaj nadávok!“
Tu sú, napríklad:
„Poslúchni, ošva otrhaná!“
„...že ste sem vtrhli ako otrhátor?“
„Nejaký ostarok, omraštek, či odrifúz?“
„...Vraj si divá, surová, suchá rázga!... Ku každému si vľúdna...nijaký zduteľ, na ktorý treba knuteľ.“
A to si stále listujeme len v „Periklovi“ a „Skrotení zlej ženy“ (pardón, čertice). Mimochodom v posledne zmienenej hre máme aj takúto efektnú vyhrážku:
„...Ja sa na vás vyfákam!“
Z týchto novotvarov slovenčiny, ktoré mali byť hodné vznešenosti Shakespearovskej predlohy, by som však skôr upodozrieval „upravovateľa“ B. Hečka, než prekladateľa. Tam totiž, kde je S. Blaho sám bez upravovateľa-gagmana, ako napríklad v hre „Dvaja šľachtici veronskí“, dáva postavám do úst aj takéto krásne verše:
„Vieš ako potok beží, milo zurčí,
no zapravený dudle hnevlivo.
Keď nemá v ceste jednej prekážky,
ako si hudie po jagavých skalkách
a ako bozká každú šašinu,
čo na zdĺhavej púti postretne.
Tak prúdi ďalej v mnohých zákrutách
a hravo vtečie do šíreho mora.
Len ma ty nechaj, v behu nebráň mi,
nech pokojne si pôjdem ako prúd
a poteší ma každý ťažký krok, až posledný ma spojí s mojím drahým:
tam nájdem pokoj ako po trápeniach
spasená duša v rajskej blaženosti...
Ako vidno Shakespearove verše je možné prebásniť do skutočne ľubozvučnej slovenčiny. Je to tiež dôkaz, že ani archaická Shakespearova reč (dnes bežnému Britovi nezrozumiteľná) nie je odôvodnením dodatočného konštruovania slovenských archaizmov. Tým ho pre slovenského diváka doteraz len násilne mumifikovali a vlastne len vyháňali diváka z hľadiska, keď mal stráviť dve hodiny takýchto jazykových prostocvikov a schválností. Excesy purizmu teda neboli vôbec nevinné a neškodné. Práve na Shakespearovi sú tieto škody jasne dokumentovateľné. Neuveriteľným paradoxom je arogancia týchto pravoverných slovenčinárov, ktorí na jednej strane bedákajú nad tým ako mládež stráca záujem o literatúru i divadlo a na druhej strane im oboje sami znechucujú. To je len ďalší dôkaz, že najviac sa máme báť tých, čo nás chcú aj proti našej vôli chrániť a dokonca naveky aj zachrániť.
Čo s tým?
O niektorých témach sa podstatne ľahšie píše v minulom čase. A na prvý pohľad sa aj zdá, že tieto detské porevolučné horúčky máme už za sebou. Ale napriek dobrej vôli i ubezpečovaniu Slavomíra Ondrejoviča, riaditeľa Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV, že hurá-slovenské novotvary nemajú žiadnu oficiálnu podporu, platí aj jeho povzdych, že za rôznych amatérskych nadšencov ručiť nemôže. A tak tu máme pokus o „zátopy“ namiesto záplav a v médiách sa vytrvalo držia pri živote posilňovňa-šatnica-pokladnica i chladnica. Slovenská pošta nás vyzýva „Používajte správne PSČ, urýchlite tým dodaj Vašej zásielky“. Z neznámeho dôvodu máme tiež super-slovenské „priechody pre chodcov“, kadiaľ Slováci asi „priechádzajú“? Dodnes sme sa nezbavili ostatkov slova „ostatný“ (používané napríklad v poľštine vo význame „posledný“), hoci ani jazykovedci nevedia odkiaľ sa s takou vytrvalosťou vzalo jeho úporné presadzovanie a v rámci krkolomného vysvetlenia by za tým mal byť vtip z doby komunizmu o „poslednej straníckej schôdzi“ (aby, preboha, naozaj nebola posledná, nazvali ju ostatnou). A čo sa nás natrápili vynálezcovia „hmotnosti”, ktorá mala nahradiť „váhu” (takže neplatí, že si vás niekto „neváži“, v skutočnosti si vás „nehmotní“?!) a našiel sa aj objaviteľ výrazu „cukor-múčka” namiesto práškového cukru. Len čo sme sa začali báť „kalórií“, už ich ktosi premenil na „jouly“. A „prasačiu chrípku“ slovne zamaskovali na „prasaciu“ – pekná jazyková „prasacinka“! Akokoľvek to znie neuveriteľne, puristické mátohy sa dodnes derú z márnic jazyka, aby jedna zažiarila ešte aj v roku 2004 v titulke knihy P. Muríňa vydanej vo vydavateľstve Epos pod názvom „Priemyselné práva a právo vyšľachtiteľov“ (?!). Pre mňa je z toho všetkého však asi najzáhadnejšie ako takí precitlivení milovníci slovenčiny môžu tak pokojne znášať, že pápeža neustále umiestňujeme na jeho „stolicu“, hoci máme výraz „stolec“, ktorý by asi aj vo Vatikáne počuli radšej.
Je to len ďalší príklad ako politizovanie jazyka privádza aj tých, čo prisahajú na lásku k rodnému jazyku, o zdravý rozum. Alebo slovami básnika Petra Gregora:
„Jazyk malého národa môže
byť svetový,
ak sa v tom jazyku hovorí
niečo, čo zaujíma svet.“
A svet naše brhlenia a šutorice naozaj nezaujímajú.
KONIEC
