Kruh mladých autorov
Vtedy nastupujúca silná literárna generácia (Jozef Urban, Edmund Hlatký, Táňa Lehenová, Boris Zala, Pavol Janík, Igor Otčenáš, Dana Podracká, Andrej Ferko, Miroslava Čierna, Gustáv Murín a ďalší) sa po prvý krát sformovala práve na pôde Nového slova a zbližovala na sporadických literárnych školeniach organizovaných Zväzom slovenských spisovateľov a Oddelením kultúry ÚV SZM. Samozrejme, viedlo to k priateľstvám a hlavne dlhým debatám, ako ďalej. Limity prílohy Nového slova boli jasné. Pre normalizátora Mihálika bolo typické, že si tu vytvoril svoj hárem poetiek, ktoré opačoval nielen z básnických štýlov. Bol známy tým, že ako riaditeľ vydavateľstva Slovenský spisovateľ, zneužíval možnosť z niekoho urobiť publikovanú poetku a naopak básnickej osobnosti sťažiť vstup do knižnej tvorby. Do svojej riaditeľskej kancelárie si pozýval vybrané adeptky a skúšal to tam na každú. Takéto „kritérium“ mladej tvorby sa len ťažko znášalo. Ale bolo symptomatické pre morálne skompromitovaných vedúcich predstaviteľov „normalizácie“. Prozaická príloha zasa narážala na obmedzený priestor a tak pri všetkej dobrej vôli Oľgy Feldekovej to vyšlo pre naozaj nádejného autora na jednu poviedku za rok. To, pochopiteľne, nemohlo saturovať na svet sa derúcu mladú tvorbu.
Samozrejme, nedostatok publikačného priestoru nahrádzali vtedy obľúbené literárne večery, kde sa už formovali spriaznené autorské skupiny. Hlavným miestom stretávania bol Klub mladých autorov, ktorý vo vtedy preslávenom V-éčku viedla obetavá Danka Hivešová. Opäť sme sa tam stretávali viac-menej tí istí, kým zmysel takéhoto stretávania nerozbili dvaja nenapraviteľní exhibicionisti, Miloš Žiak a Marián Kubica. Vtedy to bola nerozlučná dvojica sebastredných rozbíjačov akejkoľvek zmysluplnej diskusie. Tak sa Klub mladých autorov rozpadol, nikto nemal o tie ich monológy záujem.
Krátko na to sme založili Kruh mladých autorov s ďaleko vyššími ambíciami práve v oficiálnom publikovaní. Myšlienka vzišla z našich dlhých večerných debát s Petrom Valčekom. V tej chvíli to bol vytrvalý nadšenec možností nášho samostatného publikovania a neúnavný propagátor esejí. Vďaka nemu som sa stal autorom toho druhého a vo vzájomnej debate prišiel na riešenie toho prvého.
A hoci sa to nezdá, významnú úlohu v presadení hlavnej úlohy Kruhu mladých autorov (KMA) zohral práve šéfredaktor Leopold Podstupka.
Prvý skromný úspech
Prelomový bol ten môj nápad v tom, že sme sa vyhli požiadavke na literárne periodikum. Na to boli súdruhovia alergickí (špecializovaný časopis mladej tvorby Dotyky vznikol až tesne pred Novembrom 1989). Tak som prišiel s nápadom štvrťročných almanachov. Mali sa volať Kruh a byť číslované. Výhoda tohto nápadu bola v tom, že by sme ako amatéri kratšiu periodicitu aj tak nezvládli. A výber a koncepciu almanachov sme chceli robiť sami v rámci KMA.
V tej dobe som už za sebou mal víťazstvo v prestížnej literárnej súťaži Jašíkova Turzovka, dostal som vysoko (aj finančne) ocenenú Cenu SZM za rozhlasovú hru s tematikou mládeže, ale tiež ďalšie literárne ceny a publikoval som často v Novom slove články, ktoré mali veľký ohlas. Mal som tiež dobré postavenie na VŠMU vďaka úspešnej sérii divadelných show ich študentov, ktorým som pomáhal na svet (prvou bola „Fujarová show“). Tým pádom som sa ocitol aj v zopár rozhlasových, či televíznych programoch o mladej literatúre (v jednom recitoval ukážku z mojej poviedky spriatelený rovesník Janko Króner). Ja som teda v podstate taký nový publikačný priestor ani nepotreboval. Na druhej strane som mal najlepšiu pozíciu ten ambiciózny projekt zrealizovať. Využil som teda svoje kontakty na vedenie SZM a ZSS, aby som založenie KMA presadil. Nakoniec nám ZSS poskytlo zasadačku na pravidelné štvrtkové stretnutia Výboru KMA, ktorého som sa stal predsedom.
Celkom logicky sme smerovali k cieľu štvrťročného almanachu, kým súdruhovia so ZSS nás skôr potrebovali na fasádu, aby „vykazovali činnosť“ s mladými autormi. V tomto duchu nás vtedajší predseda ZSS, Solovič, nasmeroval vedome do slepej uličky. Vraj sa máme pokúšať o vydávanie cez nejaké kultúrne zariadenie, ktoré na to ale nemali žiadne oprávnenie a ani financie. Bolo to zúfalé, len sme strácali čas. A vtedy som šiel zdanlivo nezmyselne za Leopoldom Podstupkom, ktorý o týchto našich aktivitách nemal potuchy. Ale vypočul ma.
Historické stretnutie
Leopold Podstupka bol v tej šedi komunistických papalášov úžasná, farbistá a veľmi ľudská (vrátane ľudských slabostí) osobnosť. To bol prvý a nadlho jediný človek, ktorý mi povedal, že je za svoju prácu platený primerane. Vtedy bolo v móde sťažovať sa na všetko a tuším to pretrváva. Dvere som mal k nemu otvorené aj keď po nehode a liečení opustil miesto šéfredaktora a našiel uplatnenie na Tlačovom odbore vlády SSR.
Tam som sa mu prišiel zveriť s problémami KMA. Na úvod som povedal, že od neho nič nechcem, len aby vedel ako sa veci majú, kým prídu nejaké protiopatrenia ZSS proti mne. Príliš som ich otravoval s tým našim publikačným programom, strácali trpezlivosť. Tak som chcel len to, aby ho prípadné zlé správy o mne, nezaskočili. To som ešte netušil, že on sám mal za sebou takéto obdobie nepriazne po roku 1968.
Vypočul ma pozorne, nič nepovedal, pozrel na hodinky, zdvihol telefón a zavolal – ministrovi kultúry Válkovi! Tykali si, a Podstupka mu povedal, že by sa mal zaujímať o iniciatívu mladých autorov, ktorú vediem. A stalo sa neuveriteľné – Válek navrhol, že sa s nami čoskoro stretne. Kuriózne, pri raňajkách!
Podstupkovi som poďakoval a ešte v ten deň to oznámil všetkým z Výboru. Boli sme nadšení a celí v rozpakoch. Šéf knižného odboru, Alexander Halvoník, ktorý toto neobvyklé stretnutie dostal na starosti, s nami rozoberal, čo sa má na tých raňajkách podávať. Vôbec som si nevedel predstaviť, že by sme pri takej historickej príležitosti boli schopní niečo prehltnúť. Takže to boli nakoniec párky a nie som si istý, či z nich minister Válek tiež niečo mal. Bolo to veľmi intenzívne a preto aj krátke rokovanie.
Prípravu na stretnutie spestrili intrigy Maťugu so Žiakom (netuším už, čo vlastne chceli, boli obaja mimo Výboru KMA a jeho činnosti, a mohli byť akurát tak radi, že sme ich pribrali), čo sme s Valčekom stihli spacifikovať. Tie historické raňajky sa konali (dátum si nepamätám, ale dal by sa zistiť) vo Filmovom klube. S Válkom prišiel aj jeho vedúci Odboru umenia Jozef Kot (prezývaný tiež „skrátený“), ktorý za celý čas neprehovoril. Proti svojej vôli musel prísť aj Solovič a ten si so sebou zobral šéfa sekretariátu Libora Knězka, ktorému sa hovorilo „príčešok ZSS“, lebo bol takmer úplne plešatý a bol to Čech. Úvod sa točil okolo toho, že Solovič tvrdil, ako sa o nás starajú. Knězek to dokumentoval tým, že nám, keď prídeme, vraj aj kávu navaria. Ja som kontroval, že čo sa týka kávy, je to pravda, ale tým to aj končí. Válek ukončil tú prestrelku otázkou: „Čo teda chcete?“
Stručne som predstavil plán štvrťročných almanachov. Solovič len lapal po dychu. A Válek odrazu prehovoril ako politik, na čo sme celkom zabudli. Povedal, že nám na almanach peniaze vyčlení a pridal aj ohromujúcu sumu. Dodal, že almanachy budú vychádzať vo vydavateľstve Smena. A že to robí preto, aby na neho nejaké západné štvavé vysielačky nekydali, že sa o nás nestará. Tomu sme nerozumeli, ale boli sme nadšení. Válek a jeho suita sa zbežne rozlúčila. Párky ostali nedotknuté. A my sme sa ponáhľali urobiť si historickú snímku tej prelomovej udalosti. Tú a ďalšie fotky urobil náš rodinný priateľ Tibor Huszár.
Až po rokoch, keď som sa na tú spoločnú fotku náhodou narazil, som si spomenul na posledné Válkove slová: „Museli ste sa zísť, aby ste sa mohli rozísť.“ Vtedy sme tomu nerozumeli, ani sme tomu neprikladali žiadnu váhu. Ale dnes už viem, že tie slová boli prorocké, Válek mal pravdu. Takmer s nikým z tých ostatných literárnych rovesníkov sa už roky ani len nevídam. Nie to ešte aby ma lákalo ich stretnúť. Veď uvážte sami:
Andrej Ferko sa z nádejného prozaika zmenil na snáď kvalitného matematika. Nič svetoborné medzičasom nenapísal, respektíve určite nepublikoval. Zato už desaťročia tvrdí, že jeho scenáristické „klenoty“ sú v trezoroch Slovenskej televízie (teraz už RTVS). Týmito a iným bludmi odradil kde-koho, aby mali chuť to počúvať dokola a dokola. Vrátane mňa, videl som jednu jeho televíznu inscenáciu o Husákovi a bola to nepozerateľná hrôza...
Pavol Janík sa dal na dráhu funkcionára, v ktorej sa aj s jeho alter-egom Tužinským dokonale zdiskreditovali pri pokútnom predaji polovice Domu spisovateľov na Laurinskej ulici. S hanbou obaja zmizli z literárnej scény.
Edo Hlatký potom, čo mu vo vydavateľstve Smena súdruhovia dôkladne vykastrovali jeho debut, už nikdy nič výraznejšie nenapísal. Spočiatku pracoval ako telocvikár, ale čoskoro sa jeho stopa stratila.
Stanislava Chrobáková bola komunistka, ktorej to ostalo, aj keď sa po Novembri 1989 tej straníckej legitimácie zbavila. Ten istý slovník a bezbrehý karierizmus. Vystúpila na pamätnom „rozpúšťacom“ zjazde Zväzu slovenských spisovateľov v decembri 1989, kde nehľadiac vľavo-vpravo zahrala tú svoju rolu v hre na dejinnú udalosť tým, že oznámila odchod časti členstva založiť Obec spisovateľov. Dnes je to nie organizácia, ale Potemkinovská dedina, z ktorej to ale komusi dobre sype. Ona sama si sprivatizovala časopis Romboid, ktorý doviedla na pokraj krachu, ale nehanebne si pritom užívala aj s jej slovinskými kamošmi všetky ešte ostávajúce finančné zdroje (čo môžem dosvedčiť ako vtedajší člen Rady AOSS). Konečne to niekomu v AOSS po rokoch došlo, z Romboidu ju vykopli a snáď je už od nej konečne pokoj.
Viktor Maťuga po viacerých trápnych eskapádach a nielen literárnych aférach (zapletený do jednej z Mečiarových kampaní!?) zmizol z literárnej scény. Vraj robí taxikára...
Igor Otčenáš napísal dve, či tri kvalitné knihy a potom sa stratil z dohľadu kdesi v diplomacii.
Peter Valček sa dal na akademickú dráhu. Nič zapametaniahodné nesplodil. Ak teda nepočítame jeho správy o nás v Kruhu mladých autorov, ktoré písal ako dôverník ŠtB.
Boris Zala sa po asi dvoch nádejných publikáciách (minimálne jednu so Žiakom) dal na politiku a z literárnej scény sa tým automaticky vytratil.
Miloš Žiak skončil veľmi skoro s básňami, objavil sa v širšom vedení VPN, kde sa zoznámil s mafiánmi (ako napríklad je do poslednej chvíle ním obhajovaný mafiánsky zabijak Roháč, odsúdený na doživotie), aby sa s jedným z nich (nedávno odsúdeným za drogovú kriminalitu a iné zločiny) aj dokázateľne dal na kšefty.
Mimo tej historickej udalosti pripomínam ešte symptomatickú postavičku pôvodne talentovaného básnika Mariána Kubicu. Toto pôvodné Žiakovo alter-ego, bol kovaný idiot, ktorý svoj talent zadupal alkoholickými excesmi a správaním posledného Kromaňonca v strednej Európe. Na verejnosti sa choval hrubo a ku koncu už bol úplne mimo. Žil ako bezdomovec a kto ho prichýlil, oľutoval. Bol pohromou všetkých kultúrnych podujatí kam zavítal v bande jemu podobných stratených existencií, pričom sa oháňal akýmsi zdrapom papiera, ktorý mal potvrdzovať, že spolupracuje s nejakým literárnym časopisom. Snáď mu nakoniec došlo koľko zla napáchal a tak skončil samovraždou.
Veľmi smutná bilancia, čo poviete?
(pokračovanie)
