Ten výraz som si pripomenul, keď som čítal vyjadrenie vedúceho odboru štátneho informačného systému Pamiatkového úradu Petra Škulavíka. Ten vyjadrením vo včerajšom Novom Čase nepriamo odobril zámer šialeného „developera“ urobiť z posledného umeleckého klubu v hlavnom meste Klubu spisovateľov striptízový bar!
Nie som si úplne istý, či je to pán kompetentný rozhodovať, čo má byť kultúrna pamiatka. Spolok slovenských spisovateľov totiž vyzval svojich členov, ale aj kultúrnu obec na podpis Výzvy na vyhlásenie týchto priestorov aj s mobiliárom za kultúrnu pamiatku. Dôvodov je na to dosť.
Rád by som k tomu dodal, že tá Výzva vznikla s nádejou, že s pomocou pamiatkarov sa zachová isté „genius loci“, ku ktorému patrí samozrejme aj originálny nábytok z 80-rokov, originálne plakety významných spisovateľov a iné detaily, ktoré sa pochopiteľne nezrovnávajú s interiérom striptízového baru. Že pán Škulavík rozdiel nerozpozná, je povážlivé. Možno by stálo za to, keby raz prišiel do historickej budovy Národného divadla na operu Nabucco a v strede vestibulu by ho vítala striptízová tyč, lebo pán developer kašle na históriu, on potrebuje kšefty hneď. A pán Škulavík mu predsa nebude brániť, či áno?
Neviem, či ste kedy mali skúsenosť s pamiatkarmi. Tí žijú pozoruhodnou schizofréniou. Na slušných ľuďoch sa priam sadisticky odbavujú. Ak chcete zachrániť ani nie kultúrnu pamiatku, ale niečo staršie a ste poctivo zmýšľajúca inštitúcia, či jednotlivec – jáj, to sú hody buzerácie! To sa dočkáte absurdít. Poznám príklad jednej dedinky, kde už je snáď len dvadsať domov. Ale majú veľký kostol a do neho cez strechu tečie. Chceli ho opraviť, ale pamiatkari trvali na tom, že má byť celá strecha obnovená zo šindľa! To je niečo neuveriteľne drahé. A viete prečo tá striktná požiadavka (ani kanadský šindeľ, na nerozpoznanie od originálu tu nemohol byť)? Lebo pred štyridsiatimi rokmi pôvodnú plechovú strechu nejakí filmári vymenili za šindeľ! Nežartujem, takýchto absurdít sú schopní naši „pamiatkari“. Ale keď sa jedná o nejakého developerského žraloka – držia hubu a krok. Veď sa opýtajte, ako bol „rekonštruovaný“ hrad nad Slovenskou Ľupčou miestnym oceliarskym magnátom. A ešte sa tým barbarstvom aj chválil!
Takže namiesto podpory od týchto pánov pamiatkarov, dostal veľké povzbudenie arogantný podnikavec so striptízom? To je jedno možné vysvetlenie. Iné by mohlo byť, že pán Škulavík je mimoň...
