Uvažovanie o písaní

Tento rozhovor vznikol vďaka mojej účasti na literárnom festivale v novembri v Belehrade. Dal mi šancu na túto úvahu...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Festival zorganizovalo Združenie spisovateľov Srbska v Belehrade za účasti delegátov z Azerbajdžanu, Bulharska, Grécka, Ruska, Rumunska a srbských enkláv v Bosne a Hercegovine a aj Čiernej Hore. No a môjho zastúpenia v mene Spolku slovenských spisovateľov. Otázky mi kládla mladá poetka Nina Simič Panič, takže sa pýtala aj na to, na čo sme my starší v každodennej literárnej prevádzke zabudli. Vďaka, Nina, za to pripomenutie!

 

1. Ktoré sú podľa vás kľúčové body, ktoré tvoria dobré literárne dielo?

 

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V prvom rade musíte byť vždy zvedaví a to vám dá ako darček inšpiráciu. Po druhé, musíte mať disciplínu na zaznamenávanie svojich nápadov v ktorúkoľvek dennú alebo nočnú hodinu (stretol som veľa takých, ktorí boli leniví vstať a urobiť si poznámku a výsledkom bolo, že im čoskoro došli zaujímavé nápady). Po tretie, potrebujete trpezlivosť pri práci na konečnom texte, ktorý v žiadnom prípade nemôže zostať len v prvej verzii. Každý môj text má aspoň dva koncepty pred tým posledným. Niektoré zo svojich kníh som prepisoval najmenej dvanásťkrát. Plus je fajn mať trochu talentu a až po tom všetkom môžete dosiahnuť až 275 000 predaných výtlačkov kníh doma aj v zahraničí a viac ako 5 miliónov prečítaní textov na blogu, ako sa to stalo mne. A mnoho ďalších čitateľských ohlasov…

Skryť Vypnúť reklamu

 

2. Čo je pre vás počas písania najťažšie a čo vás ženie ďalej?

 

Poznámky sú rozhodujúce. A najťažšie je vybrať ich a uložiť tak, aby ste sa dostali k tej správnej, keď ju potrebujete. Keďže cca. ¾ mojich kníh sú knihy faktu, som závislý na presných citáciách. Tak sa niekedy stalo, že hoci viem, čo je v tej citácii, nenapíšem to len tak z hlavy, kým to nenájdem vo svojom archíve. Dosť vyčerpávajúci zvyk, ale v dôsledku toho čitatelia dôverujú mojim knihám faktu.…

 

3. Akých kníh sa neviete nabažiť a na akých knihách nevieš upriamiť pozornosť?

 

Ešte na gymnáziu nás všetkých zaujala Hellerova kniha Hlava XXII. Kúpil som si v priebehu rokov akúkoľvek novú tlač tejto knihy, ktorá prichádzala na trh aj na Slovensku a v Čechách. Okrem toho samozrejme knihy Hemingwaya, Londona, Isaaca Babela, Kapuścińského, Zweiga, Hrabala, Mňačka, Travena, Márqueza, Remarqua, Saint Exupéryho, Malaparta, Kischa a ďalšie z prózy, plus poéziu Válka, Majakovského, Jesenina a niektorých mojich rovesníkov na Slovensku a v Čechách, tam hlavne Mirka Huptycha. Bol som fanatik do čítania, ale v priebehu rokov sa môj vkus posunul smerom k literatúre faktu a väčšinou k historickým knihám. Tam môžem nájsť skutočné príbehy skutočných ľudí. Mám dosť kalkulácií a špekulácií s fikciou ako v prípade Dana Browna.

Skryť Vypnúť reklamu

   Roky som mal vždy nejaké nové knihy na čítanie, vďaka kontaktom s viacerými vydavateľmi. Za posledné dva roky v covid-izolácii som našiel útočisko v mojej pomerne veľkej knižnici. Vraciam sa k autorom ako Forsyth, či Kapuścińský a vychutnávam si to.

   A pomaly som sa dospel k pochopeniu amerických literárnych agentov, ktorí do svojich reklám vždy píšu jednu poznámku: „Žiadna poézia a sci-fi“. Totiž, premnožili sa básnici, pretože dnes už jedna veta v troch riadkoch je báseň. U nás to začal Feldek, keď v jeho oslavnej básni na Brežneva je vlastne všetko prerozprávané v nakrátko nasekaných riadkoch a len sem-tam rým. Ďakujem, neprosím si. Sci-fi som písal za komunistickej vlády ako únik v rozhodovaní sa medzi dvomi literárnymi prúdmi: oficiálnym a disidentským. Pádom komunistov už táto tretia cesta nebol potrebná...

Skryť Vypnúť reklamu

 

4. Myslíte si, že v súčasnosti sa mnohí predstavujú ako spisovatelia, no takéto tvrdenie je neopodstatnené? Kedy sa môže človek skutočne nazývať autorom a považovať sa za úspešného v tejto profesii?

 

Skvelá otázka v správnom čase. Na začiatku môjho písania sme sa hanbili nazývať hneď spisovateľmi. Preto sme boli najprv mladí autori, potom len autori, až potom mladí spisovatelia a napokon spisovatelia stredného veku. Teraz sa môžem nazvať „medzinárodne uznávaným“ spisovateľom (to nie je to isté ako „známy“ alebo „slávny“). No cesta k tomuto hrdému titulu trvala pol storočia. Áno, niektorí, najmä básnici, sa sami nazývajú lyrikmi atď. Ale rozhodujúce je, ako vás budú vnímať čitatelia...

 

5. Zostala ešte solídna literárna kritika, alebo budeme čítať len predobjednané a predplatené pozitívne recenzie?

 

Obávam sa, že klasickí mienkotvorní literáni kritici sú nenávratne preč. Boli už pred rokmi vyhnaní z najvplyvnejších médií. Napríklad Slovenská televízia nemá literárny program už pomaly desaťročie. Keby len to, zrušili aj detskú a vzdelávaciu redakciu, robia len plytké show o varení, alebo folklóre. A špecializované literárne časopisy pre literárnych kritikov? Na Slovensku máme dva. Slovenské pohľady doplácajú na pomalé umieranie podfinancovaním (a to nielen z viny grantovej politiky štátu, ale aj vnútornej politiky Matice slovenskej, kde je kultúra na chvoste, len aby funkcionári mali z čoho brať), druhým je Romboid už desaťročia nečítaný pomaly už ani autormi, ktorí tam publikujú. Ale aj pri propagačných formátoch v hlavných novinách sa vás niekto môže veľmi inovatívnym spôsobom pokúsiť zraniť.

Obal knihy
Obal knihy (zdroj: G. Murín)

Predstavte si, že v jedneom denníku bola rubrika, v ktorej bolo miesto akurát len na obálku konkrétnej novej knihy a jednu vetu na charakteristiku knihy. A nejaký chytrám tam pod moju najpredávanejšiu knihu o mafiánoch napísal: „V konfrontácii s mafiou každý prehráva, len Murín na tom zarába“. To bolo v čase, keď sa každý bál o mafii písať a ešte dlho potom som bol jediný, kto si to trúfol aj s reálnymi menami a reálnymi krvavými prípadmi ich bašovania v tejto krajine. To ten chytrák akosi pozabudol spommenúť. Ale isteže úspech mojich dvoch prvých kníh o mafii na Slovensku zo mňa urobil "drobného milionára" v starej mene. Samozrejme len dočasne. Ak má úspešný spisovateľ manželku a dve dorastajúce dcéry, finančný úspech nikdy netrvá dlho...

 

6. Vy sám často pôsobíte ako drsný, no zároveň vtipný kritik: ako sa dá zvládať pozitívna aj negatívna kritika?

 

Koho dnes zaujíma kritika? Mám už dosť ušľachtilých literárnych rečí, rád vyvolávam pravdivú diskusiu, kde treba vždy aspoň dva pohľady na danú tému. V skutočnosti sú to už roky, čo som nečítal oficiálnu kritiku na žiadnu moju knihu. Ale na rozdiel od toho existujú stovky a pravdepodobne už tisíce poznámok, dokonca laických recenzií, o mojom písaní a to na sociálnych sieťach čitateľmi. Niektorí z nich naozaj milo prekvapia alebo mi píšu, kde všade sa na nečakaných miestach sa moje knihy objavili (ako napríklad vo väzniciach, kde mám svojich čitateľov medzi väzňami, aj ich strážami). Toto je okamžitá kritika, ale nie je múdre spoliehať sa len na to. Pre mňa bolo najväčšou poctou, keď mi matky písali, že ich synovia nikdy nesiahli po knihe, ale tú moju zhltli na posedenie a začali čítať aj iné knihy. Alebo, keď mi jeden čitateľ napísal, že moju mafiánsku knihu nedokázal prestať čítať, kým nedošiel na koniec, ale hneď si zobral dovolenku, aby si ju už v pokoji vychutnal. Priateľ mi napísal, že moju knihu dostal na Vianoce a hneď sa d nej pustil. Okolo štvrtej nadránom usúdil, že stačilo, ale už o šiestej sa zobudil, že ju musí dočítať. To poteší...

 

7. Keďže píšete a hovoríte o prešľapoch a korupcii v politike a živote ako takom, musím sa opýtať – čo kultúrna politika? Aké formy nekalých praktík považujete za najrozšírenejšie v súčasnom kultúrnom priemysle, vydavateľstve, literárnych združeniach, kritike a súčasnej tvorbe?

 

Je mi ľúto, že musím povedať, že som svedkom „času umierania“ klasických spisovateľských organizácií a klasických literárnych médií. Tie síce prežili prechod z komunistických do postkomunistických čias, ale už im končí záručná doba. Členstvo v týchto organizáciách dramaticky starne a mladí členovia nikde. Veľké spisovateľské organizácie sú ako dinosaury, čo umierajú postojačky. S nimi zanikajú, a vlastne už väčšinou zanikli, aj klasické mediálne výstupy literárnej tvorby v podobe príloh hlavných denníkov. Ako vedec však viem, že veci nezanikajú, ale menia formu. Nemá teda zmysel ponúkať svoje texty do nejakých novín (bez ohľadu na to, že nechcú autorov zvonku, nech sú akokoľvek dobrí, lebo šetria na ich honorároch), ak jeden môj článok na mojom blogu môže mať viac ako 100 000 čítaní - rekordný mal práve v tomto roku 217 000 čítaní. Séria ukážok z jednej mojej knihy o mafii na Slovensku dosiahla v internetovej verzii jedných novín viac ako 660 000 čítaní. Raz som napísal štúdiu o nových formách publikovania a na mojom príklade tak môžem dokladovať viac ako 10 miliónov čítaní mojich literárnych textov cez internet, čo by som klasickými formami za tie roky nikdy nedosiahol. A to neje len o domácich čitateľov. Keď som viedol delegáciu PEN na stretnutie s našimi krajanmi v Kanade, poznali tam krajania moje knihy distribuované cez e-shopy a internet, a to aj vďaka pirátskym kópiám (hoci z tých naozaj nie som nadšený). Vďaka jednej vynikajúcej službe nášho najväčšieho kníhkupeckého e-shopu v posledných rokoch predávam svoje e-knihy sám. Nie je to veľký biznis, ale veľká sloboda publikovania. A zistil som, že si teraz už môžem vydávať aj svoje tlačené knihy sám a cez dobre fungujúci e-shop sa už predalo až 2 500 výtlačkov jednej mojej knihy za mesiac a pol! Takto staré vydavateľstvá a parazitickí distribútori (pýtajúci si až 50% z ceny knihy!) začínajú byť outsidermi. A prečo nie? Starý literárny svet zomiera a ja mám to šťastie, že ho poznám z najlepších čias, no zároveň môžem byť súčasťou „odvážneho nového sveta“ literatúry...

 

8. Ktoré zo všetkých diel, ktoré ste doteraz napísal, máte najradšej alebo na ktoré ste hrdý a prečo?

 

Môžem hneď spomenúť moje prelomové prvé dve-tri knihy o mafii, z ktorých sa každá predávala v náklade 40-50 000 kusov. Ale tieto boli akosi ľahko napísané. Využil som v nich totiž techniku, ktorú som si pred tým za celé roky overil na knihách esejí a dokonca aj vo svojej vedeckej práci – vytvorenie príbehu z mozaiky citácií dôveryhodných zdrojov. Viac som sa natrápil s knihami, od ktorých som očakával, že sa rozšíria aj mimo Slovenska. Jedným z prvých bol román „Návrat do Budúcnosti“ založený na mozaike príbehov z jedného klasického sídliska v jeho prechode od epochy pokusného komunizmu po súčasný konzumizmus. Bol som si istý, že tieto príbehy budú čitateľom v bývalých post-komunistických krajinách blízke. Nádejné bolo, že kniha vyšla v kongeniálnom srbskom preklade Slovenky z Vojvodiny Zdenky Valent-Belić vo vydavateľstve Sezam v Belehrade pod názvom „Povratak u Buducnost“. A tým môj pokus uspieť na čitateľskom trhu východnej Európy skončil! Už žiadne ďalšie preklady, čo len potvrdzuje skúsenosti môjho mentora Ryzsarda Kapuśińského, ktorý uspel na americkom knižnom trhu a následne vo svete s predajom až milióna výtlačkov jeho kníh. Včas mi povedal, že iba anglický preklad otvára brány pre iné preklady.

Druhým mojím pokusom bol román „V tieni Černobyľu“, kde sa napínavá akcia spája s prekvapujúcimi faktami o jadrových elektrárňach a rádioaktivite samotnej. Dúfal som, že táto forma a univerzálna téma bude hitom. Písal som o tom majiteľovi uznávanej literárnej agentúry v USA, s ktorým som hrával tenis počas môjho pobytu v spisovateľskej kolónii Ledig House. Okamžite odpovedal – o túto knihu nie je záujem…

Obálka knihy
Obálka knihy (zdroj: G. Murín)

Tretím pokusom bol román „Pokus o lásku“ v atraktívnom prostredí vedeckého laboratória. Tentoraz som si dal dosť času na to, aby som konečne uspel. Inšpiroval som sa Márquezom, ktorý bol pôvodne novinárom a autorom textov populárnych piesní. Až jedného dňa, cestou z rodinného výletu k moru, dostal nápad a všetku svoju inú autorskú činnosť ukončil, len aby mohol napísať svoj rozhodujúci román. Tým pádom nemal žiadne príjmy, takže jeho rodina predala auto, boli dlžní za nájomné a ich známi prichádzali k nim na návštevu a naschvál zabúdali v predsieni tašky s potravinami. Bolo to ešte dramatickejšie, ale Márquez uspel, stal sa svetovým! Materiál na môj rozhodujúci román som zbieral do poznámok asi 20 rokov. Potom som sa rozhodol pre „márquezovské“ finále, ukončil som všetky svoje drobné autorské projekty, zobral som si od začiatku roku na dva mesiace neplatené voľno a pri vedomí drastického zníženia príjmov do rodiny, som si kúpil električenku, ktorá platila len po širšie centrum mesta, ale k nám to boli ešte štyri zastávky električkou. Urobil som to s ľahkým srdcom, lebo za celé roky som si nepamätal, že by na tento koniec mesta revízori zablúdili. Od prvého dňa, čo mi tá limitovaná električenka začala platiť, sa zamerali práve týmto smerom. Tak som dva mesiace chodil v snehových závejoch štyri zastávky pešo, aby som sa dostal do mesta. Ale dva mesiace intenzívneho písania nestačili. Román som dokončieval ďalšie dva roky za neuveriteľných dramatických okolností, kedy som napríklad kvôli jednej z verzií úplne zabudol ísť na literárny festival, kde som mal už podpísanú zmluvu zaručujúcu, že mi organizátori preplatia cestu, hotel aj honorár. Na to všetko som si nespomenul, lebo som práve v Budmericiach v tvorivom zápale dokončieval ďalšiu s verzií môjho "svetového" románu. Rukopis mal nakoniec dvanásť verzií, ktoré spolu obsahovali viac ako 2 500 strán konceptov. Román mal vo svojom vrchole 360 ​​strán, na konci brutálne skresaných na 120 strán. Zo štvorstranovej kapitoly tak ostalo päť riadkov. Keď som robil na finálnej verzii, bol som si istý, že mám v rukách zlato. A potom prišla realita – nikto (opakujem, nikto!) ten do diamantového vzoru vybrúsený rukopis nechcel vydať. Nakoniec sa jeden vydavateľ obetoval, aby to vydal v náklade, ktorý bol polovicou počtu výtlačkov vytlačených pre môj debut, ako neznámeho autora! Po 28 rokoch úspešnej spisovateľskej kariéry a toľkého úsilia investovaného do tohto titulu – totálny neúspech! Tak ako ten román nechcel nikto vydať, teraz ho zasa takmer nikto nechce čítať. A Nobelova cena sa nepriblížila ani na dohľad...

 

9. Keďže ste momentálne v Domove slovenských spisovateľov v nádherných Vysokých Tatrách, píšete niečo nové? Čo môžeme očakávať?

 

Keďže moja nová kniha o mafii na Slovensku (už 19. v tejto sérii) už vyšla, vraciam sa o 32 rokov späť k svojmu debutu, ktorý vyšiel v posledných dňoch komunistickej vlády. Pre svoj ekologicky zameraný kritický obsah vtedy nemohol vyjsť v slovenskom vydavateľstve. Ale rukopis v roku 1987 vyhral v anonymnej súťaž na novelu v Prahe a súčasťou ceny bola aj povinnosť rukopis vydať. Tak som sa rozradostene vrátil na Slovensko, ale vo vtedajšom vydavateľstve Smena už rukopis poznali a napriek všetkému odmietli znovu. Našťastie jeho kópie kolovali po Prahe, rukopis si osvojili moji budúci literárni priatelia a vyšiel v českom preklade v jedinečnej edícii debutantov Ladění nakladatelství Mladá Fronta. Zapísal sa tak do histórie českej a slovenskej literatúry, lebo to bol prvý (a zrejme aj posledný) debut slovenského autora v češtine. A hneď úspešný, lebo dostal Cenu pražských knihkupců, ktorú udelili v tom roku 1989 aj Havlovi. Napriek tomu ju po Novembri odmietli vydať vo vydavateľstve, ktoré si založil bývalý disidentský synátor Šimečka a jeho pobratimovia. Kniha teda nikdy nevyšla v slovenskom jazyku, keďže po roku 1989 sa disidenti sústredili na vlastnú tvorbu a iná ich nezaujímala. Paradoxne pritom moja kniha popisuje boj disidentov s komunistickými funkcionármi o záchranu historického cintorína so vzácnymi náhrobnými kameňmi významných osobností, ktoré nechal jeden komunistický papaláš po odobrení ďalšími rozdrviť na cesty. A teraz, vďaka skromnému štipendiu od Fondu na podporu umenia, mám šancu ten príbeh prepísať s tým, že bude doplnený ukážkami osudov veľkých historických osobností, medzi ktoré patrí napríklad aj Bratislavský Robinson! Neočakávam veľkú odozvu od svojich čitateľov, ale cítim povinnosť to urobiť pre zachovanie našej historickej pamäti...

 

10. Dajte nám tip: vymenujte 5 kníh slovenských autorov, ktoré by si mal každý prečítať za svoj život.

 

No, nie som si istý, či je na tomto svete niekto, kto neprežije, ak nebude čítať slovenských spisovateľov vrátane mňa. Pre toho kto je však ochotný obetovať svoj čas, skôr odporučím autorov ako tituly. Je to preto, že naše Literárne centrum (štátna inštitúcia propagujúca slovenskú literatúru v zahraničí) v minulosti každoročne organizovalo súhrn literárnej tvorby na Slovensku v próze, poézii a literatúre faktu. Obávam sa, že je to sizyfovská úloha, ktorá sa nedá úplne splniť. Každý rok vychádza toľko titulov! Skúsme teda odporučiť autorov: v próze Mňačko a Šikula, Jarunková v literatúre pre deti a v poézii Válek a Rúfus.

Obálka e-knihy
Obálka e-knihy (zdroj: G. Murín)

 

Bonusová otázka: Akú najlepšiu radu môžete dať ako spisovateľ?

Bonusová odpoveď: Napísal som celú knihu takýchto rád s názvom „Všetko je inak“. A naozaj je to tak. Napríklad už aj v tom, že od čias, kedy som ju písal, je už možné, aby som ju sám vydal aj ako e-knihu. Výňatok z nej nájdete v mojej odpovedi na prvú otázku :)

 

 

Gustáv Murín

Gustáv Murín

Bloger 
  • Počet článkov:  321
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Vraciam sa na tento blog a verím, že tak opäť stretnem starých dobrých známych a aj nových čitateľov. Aj keď tento blog je všemožne aj nemožne filtrovaný, takže ho určite nenájdete vo Výbere :( Zoznam autorových rubrík:  KrimiMédiáCivilizáciaBratislavaDlhovekosťCestyRádioaktívni - doplňujúce textPolitikaJazykové hlavolamyRovnoprávnosťParadigmy zdraviaNezaradenéPartnerské vzťahy a rodinaKultúraČo sa deje

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu