Skutočne oceňujem diskusiu k môjmu prvému článku na tomto blogu. Áno, uznávam, že utrpenie mužov je takmer neviditeľné. Ale je to aj preto, že ho príslušné inštitúcie nechcú vidieť. O to ťažšie je nájsť konkrétne príklady, hoci štatistiky hovoria jasne – viac ako dvesto vedeckých štúdií potvrdilo, že „ženy sú rovnako fyzicky agresívne alebo dokonca i agresívnejšie voči svojim manželom nebo mužským partnerom, než muži voči ženám“ (Fiebert MS. References examining assaults by women on their spouses or male partners. http://www.csulb.edu/~mfiebert/assault.htm). Áno, doba sa mení a stereotyp muža ako výhradného násilníka v rodine patrí do dávno zastaralého arzenálu feministických kampaní. Naopak tvrdenie o tom, že každá „piata žena je týraná“ je doslova vycucané z prsta ako snáď ešte budem mať možnosť dokázať.
Máme aj príklady
Aj na Slovensku máme prípady zavraždených manželov, ktorých ženy dokonca použili chladnokrvne a dlhodobo naplánované obzvlášť brutálne, sadistické metódy. Vyliať na spiaceho partnera kanister benzínu, zapáliť ho a kochať sa v jeho smrteľných mukách určite nepatrí k feministickému obrazu ženy – a predsa aj to sa stalo! Vážne poznanie pritom je v tom, že muži o svojom týraní väčšinou mlčia, takže feministické militantné aktivistky môžu toto mlčanie zneužívať na vytváranie mýtov a šírenie lží. Tí, čo naozaj denne pracujú s domácim násilím (ako napríklad OZ Pomoc obetiam násilia) vedia, že ich klientmi sú najmä muži v strednom a dôchodkovom veku. Veď práve na nich pripadá na Slovensku najviac samovrážd (až 84%!) a iste nie preto, že by im bolo v spoločnej domácnosti s ich ženami tak dobre. Našťastie, odhaliť prípady týraných mužov pomáhajú aj samy ženy.
Pred časom sa na mňa obrátila listom zúfalá matka už dospelého syna. Je tak zhrozená tým, akým peklom prešiel a ešte stále prechádza so svojou bývalou ženu, že ma požiadala, aby som tento prípad použil ako varovanie pre iných. Pokúsim sa tých niekoľko desaťročí v živote jej syna opísať čo najstručnejšie: Oženil sa s dievčaťom, ktoré tvrdilo, že je s ním tehotné. Stalo sa tak aj na naliehanie jeho rodičov, ktorí trvali na tom, že dieťa musí mať otca. Žiaľ, neskôr sa zistilo, že dieťa nie je jeho. Jeho mladá žena mala veľmi pestrú minulosť (vrátane už absolvovaného tajného potratu) a bola pevne odhodlaná nevzdať sa svojich voľných sexuálnych vzťahov ani v manželstve. Keďže sa však medzičasom narodilo v manželstve aj druhé dieťa, manžel sa snažil kvôli deťom tortúru súžitia s ňou pretrpieť. Okrem ponižovania a bezcitnosti k tomu patrilo aj ekonomické zneužívanie, kedy sa mladá žena premenila na finančnú pijavicu. Kým manžel dobre zarábal a toleroval jej zálety, žila s ním. Ledva sa jej však zdalo, že si nájde mladšieho (bez ohľadu na deti!) a manželove zárobky sa jej málili, sama podala žiadosť o rozvod. Po ňom síce mladší milenec ušiel jej svadobným nádejam, ale čoskoro si našla náhradu. V súčasnosti sa zameriava hlavne na to, aby z bývalého manžela vyžmýkala aj zvyšok peňazí a dokonalo mu odcudzila deti. Mám pokračovať? Zdá sa vám ten príbeh v rôznych obmenách a drobných zmenách už známy? Áno, hoci ide o osobnú tragédiu opísanú pani Helenou z Nitry, v podstate nie je nový a vlastne ani výnimočný. Nijako to nezmenšuje tragédiu rodiny pani Heleny, ktorá sa aj mňa hlboko dotkla. Vyniká však práve v dobe feministických kampaní, kde sa v domácom násilí hovorí výhradne o mužoch (mimochodom, syna pani Heleny manželka napadla aj fyzicky) a kde sa používajú aj také bludy ako „ekonomické týranie“ žien mužmi. O to viac je svedectvo pani Heleny cennejšie a aj jej odvaha sa ozvať, keď hneď v úvode listu píše: „Doteraz sa nikto nezastal týraných a utýraných mužov“.
Feministické kampane sú jednostranné a kontraproduktívne
Hrozné je, že pani ministerka Tomanová zjavne nevie, alebo nechce vedieť, že jednostranne orientované kampane pod taktovkou feministiek nielen ignorujú mužov, ale spôsobujú medzi nimi aj tragické obete! Začiatkom marca 2007 priniesla televízna stanica JOJ reportáž o Petrovi Brigantovi. Tento jednoduchý a nekonfliktný muž bol na základe obvinenia z údajného psychického aj fyzického týrania svojej ženy držaný vo zvlášť prísnej vyšetrovacej väzbe celých šesť mesiacov. Vyšetrovateľ mu za celý čas nedovolil návštevu rodiny, ani prístup k informáciám pomocou tlače či televízie. Pán Brigant bol držaný prakticky na samotke ako najväčší zločinec. A úplne nevinne!
Okresný aj Krajský súd opakovane potvrdili, že jeho žena Ľubica trpí duševnou chorobou a nariadili jej ústavnú liečbu. Ona sama verejne vyhlásila, že si v pomätení všetko vymyslela a že svoj čin ľutuje. Ale kto vráti nevinnému mužovi pol roka života?
Ešte absurdnejší je prípad muža, ktorý prišiel na oslavu výročia ich svadby z tzv. týždňovky o deň skôr a keď vošiel aj s kyticou domov, našiel tam manželku s milencom. Znelo by to ako anekdota, ale dnes tento milujúci manžel sedí na štyri roky vo väzení. A to ešte môže byť rád, že relatívne dobre obišiel, lebo trestná sadzba bola medzičasom zvýšená na 7 až 15 rokov! Áno, dal svojej žene facku, ale to by na jeho dlhoročné „zneškodnenie“ nestačilo. Ešte šťastie, že je po ruke „psychické týranie“ pri ktorom svedčil aj ten milenec (?!) a to rozhodlo. Koncom marca 2006 odsúdil podobný súd rómsky manželský pár za to, že utýrali na smrť vlastné polročné dieťa. Dostali dva roky nepodmienečne. Takže dva roky za zabitie dieťaťa, ale štyri a viac rokov väzenia za facku nevernej žene - táto feministická logika ohromuje. V prípade Petra Briganta teraz navyše ide o jednoznačný a nespochybniteľný dôkaz zneužiteľnosti tohto zákona proti nevinnému človeku.
Máme aj iné príklady, žiaľ, vďaka zmanipulovaným feministickým kampaniam, pribúdajú. „Ja ho mám rada,“ hovorí Dana Marková z Hriňovej, „Neviem si predstaviť, že by mal ísť späť do väzenia. Myslíte, že ho odsúdia? Bože, len to nie! Viem, ja som bola na polícii, ja som ho do toho dostala. Vravela som, že bije mňa aj deti, že sa nám vyhráža. Ale trošku som prifarbovala. Netušila som, že ho zoberú do väzby a osem mesiacov sa vôbec nedostane domov. Bez neho som bezradná. Nevychádzajú nám peniaze, treba splácať úver na dom a on vždy vedel zarobiť. Aj deti sa bez neho v škole zhoršili. Keď pán sudca Škorpil povedal, že ho prepúšťajú z väzby, rozplakala som sa od radosti, mužovi som hneď dala pusu. Veď čo by som si bez neho počala?“
Každé úprimné slovo môže pomôcť
V diskusii k môjmu predošlému článku ma prekvapila výčitka, že som fakty o nespochybniteľnom nižšom priemernom veku mužov a ich príčinách v Domine vraj „pozliepal spôsobom, ktorý absentoval logické uvažovanie“. Rád sa poučím. Z vedy som naučený fakty získavať, overovať a triediť. V týchto mojich úvahách sa navyše pokúšam ponúkať také prípady a fakty, ktoré sú overiteľné. Ocením, ak ma niekto opraví alebo pripomenie iný fakt do debaty. Vážim si to, že v diskutujúcej a blogujúcej spoločnosti na SME On-line som našiel vzdelaných parterov. Mám skúsenosti s ohlasmi z Britských listov, Neviditelného psa, JeToTak i iných a musím povedať, že tu sa debata vedie vzácne vecne a k veci, so zaujatím, ktoré má úroveň užitočnej výmeny názorov, ale aj faktov. Je to jav na internetových diskusných fórach vzácny a aj pre mňa prináša poučenie. Áno, chcem raz na túto tému napísať aj knihu a rád v nej odcitujem názory tých, čo majú chuť zamýšľať sa spolu so mnou nad týmito príkladmi prekvapujúcej rodovej nerovnoprávnosti. A samozrejme, privítam aj skutočné príklady týraných mužov, pretože, ak na nich zabúda nami platená pani ministerka Tomanová, my by sme nemali. Verím, že v tom sa zhodneme.
Gustáv Murín
